Stále nám opakovali, že je dôležité byť “open-minded” a neodsudzovať zvyky, ktoré nám môžu pripadať zvláštne. Myslím že už viac otvorená novým veciam byť ani nemôžem, inak by sa mi hlava rozdelila na dve polovice. Preto nepovažujem nasledujúce veci už ako kultúrny šok, ale iba ako niečo úsmevne odlišné čo na Slovensku bežne nemáme.
Doprava
Hneď ako som vyšla z letiska, obklúčilo ma 10 taxikárov, ktorí sa prekrikovali a nedovolili mi urobiť ani malinký krok vpred. Našťastie ma čakali na letisku dve dievčatá, čiže som sa z tohoto útoku rýchlo spamätala.
Vo väčších mestách sa v Indonézii jazdí okolo 10 km/h, všade sú dopravné zápchy a cesta z bodu A do bodu B cez mesto trvá niekedy aj tri hodiny. V Bratislave začínam byť nervózna keď vidím na obchvate kolónu a rádio hlási zdržanie 15 minút.
Dá sa na to rýchlo zvyknúť, len všade treba počítať že cesta trvá minimálne hodinu a ak trvá dve, nikomu to nevadí, lebo v Indonézii sa všade mešká.
Pešo sa ide ťažko
S dopravou a dopravnými zápchami súvisí aj prechod cez cestu, či kráčaním popri ceste.
Prvý týždeň som mala bolesti hlavy každý večer, lebo ak kráčate 10 minút popri ceste (chodníky neexistujú) striedajú sa pachy kadejakých jedál varených na zemi, trúbenie áut a motoriek a najmä smog. Ak by mi niekto urobil RTG pľúc, určite by sa to tam odzrkadlilo.
Prvé dni som nedokázala prejsť cez cestu bez pomoci, prechody neexistujú. videla som len dva ale podľa mňa nik nevie na čo sa vlastne používajú.
Návod je ale jednoduchý, treba zdvihnúť ruku dlaňou k prichádzajúcim autám, zahodiť zábrany, nazbietať odvahu, vykročiť a dúfať. Autá každého človeka na ceste vytrúbia že mu zvoní v ušiach nasledujúce tri dni, čiže často sa cez cestu neoplatí chodiť. Ale nakoniec zastavia.
Na všetko je čas.... a je ho veľa
Po dvoch týždňoch som sa dokázala prepnúť na indonézsky čas, inak by preplo mne v hlave z toho....natrvalo. Keď sa všetci dohodneme 8:00 ráno na konkrétnom mieste, skôr ako o desiatej sa nepozbierame nikdy všetci. Najprv som bola v skupinke ktorá chodila načas a potom si trhala vlasy že dve hodiny sedíme a čakáme, ale už som v tej druhej našťastie. Vždy keď mi niekto povie čas stretnutia, musím si to prepočítať na indonézsky čas a prídem iba o hodinu a pol neskôr (aby som zase nechodila všade posledná). Hygiena
Som veľmi vďačná, že na miestach, kde spím viac ako dve noci mám šťastie na normálny záchod. Bola som prekvapená, že v nových obchodných, moderných centrách nemajú normálne záchody, iba také tie miesta kam si človek čupne :)
Druhá vec s ktorou som nepočítala bolo, že sprcha je luxus. Teplú vodu som necítila na svojom tele už skoro tri týždne. Keď som prvý krát videla indonézsku kúpeľňu, nevedela som čo mám robiť. (Našťastie) normálne WC, vedľa odtok a hadica od sprchy. Hmm, žeby umývadlo len zabudli namontovať?? Iste.... dievča z Európy.
Nakoniec som po rozhovoroch s inými stážistami zistila, že to že mám sprchu je závideniahodné, nevadí že tam nie je voľba teploty vody.
Zistila som prečo mi závideli až neskôr, keď som sa presťahovala na tri týždne do iného mesta, kde v kúpeľni na mňa čakal záchod (našťastie normálny) a sud s vodou v ktorom nevinne plával malý hrnček. Pred prvou sprchou som 10 minút rozmýšľala ako efektívne na seba tú studenú vodu liať. Keď som sa rozprávala o tom so spolustážistkou z Kanady, povedala mi, že jej hosťovská rodina nemá tiež sprchu ale iba takúto možnosť, no namiesto suda vymurovanú vaničku. Priznala sa, že si najprv myslela že tam má celá skočiť aj keď to malo asi iba 1x1 meter. Neskôr uvidela tiež hrnček tak to skúsila s ním.
Jedlo
Bola som prekvapená koľko ryže sa tu konzumuje. Ryža je základ na raňajky, na desiatu, na obed, na olovrant, na večeru. Dokonca MC Donald a KFC majú ku každému hamburgeru ryžu. Ryža je všade a vo všetkom. Ako dezert sa podáva sladká ryža či kokos. Už viem prečo majú azijati šikmé oči.... lebo od detstva plačú a pretierajú si oči, že zasa ryža??? :)
Okrem toho že je všade ryža, je všetko tak neskutočne pikantné, že keď si vypýtam nepikantnú porciu, zapíjam ju pol litrom vody a pália ma pery ďalšiu hodinu.
Všetko čo som spomenula je však prežiteľné a je toho na úsmevné príhody omnoho viac.
Zhodnotenie všetkého je však také, že tie zážitky a miesta ktoré spoznávam by som nevymenila ani za teplú vodu.
