"jeden spiatočný Brusel-Žilina" si prosím

Dva dni pred Štedrým dňom som, po poslednom Christmas drinku a obede s poslednými statočnými v EU komisii, celá natešená mierila na Gare Central. Pol hodinková rezerva. Pre istotu. "Vianoce v Bruseli?" žartujem. V nenápadnej uličke som našla prvého spolucestujúceho. Pán v stredných rokoch, ex-kamionista z Karvinej, ktorý 20 rokov jazdil naprieč Texasom. Poznávacie znamenie bol žltý lístok, ktorý držal v ruke. Sedeli sme na schodoch, netrpezlivo vyskakujúc pri každom podozrivom zvuku pneumatík prichádzajúcich autobusov. Náš nikde. Po hodine prišiel. Zatiaľ som si vypočula príbehy ako z filmu. Tajný útek v 80-tych rokoch z Československa, basa vo Viedni, teórie o budúcich možných útokoch či fungovanie slobodomurárov.

Konečne! Môj kufor prešiel bez pripomienok do úložného priestoru. so mnou to už bolo zložitejšie. Nemala som miesto. Číslo 47 v poschoďáku obsadené. Teraz? Nátresk. Sardinky sú šuviks. Ešte s jedným chalanom – slovenský študent v Leuvene sme išli za "milou" stewardkou. Hmm. Zobrali viac ľudí z Londýna. Veď je pred Vianocami a au-pair invázia smeruje domov a k tomu ešte hmla na Heathrowe a zrušené lety zdvihla tlak n-Čecho/Slovákom. Chudáci. Kto vie koľkí sa nedostali domov. Tak sme sa uskromnili so sedadlami na prvom podlaží. Miesta pre kávičkárov z poschodia. Tak sme mali o konverzáciu postarané. Zhruba v 10 minútovom intervale, nad ktorým bdela naša "milá" stewardka, sme mali nových oproti-sediacich (funny kvarteto). Lepšie to už dopadnúť v tom "zlom" nemohlo. Miesta fakt kopec. Teplúčko. Tí hore na poschodí mrzli. Za sebou kávovar:) a to najlepšie – v rekordnom krátkom čase som spoznal apolovicu autobusu. Slováčisko vedľa mňa z toho nechápal, akokeby sme robili nejaké interview:) Dobre som sa pobavila. Dokonca nám nechýbala ani telka. Tú sme len počuli zhora a obraz sme si domýšlali. Hore sa blížilo k revolúcii. O cik-pauze ani slychu, my Bruselčania v pohode, ale s Londýnčanmi to bolo horšie. Tajná hra – "kto vydrží najdlhšie? Čože je to 6 hodín?" Pár zahraničných cestujúcich sa snažilo o komunikáciu so stewardkou. Ale bez výsledku. Anti-vľúdny postoj k zákazníkom – heslo našej stewardky. V Plzni, Prahe a ja v Brne sme si vydýchli. Po hodinke čakania prišiel žltý. Už bolo aj kapučíno a aj miesto, tam kde malo byť. A noví známi – spolusediaca – Bardejovčanka, ktorá 6 rokov žije v Londýne ako au-pair a Prešovčan – kolega z oboru cestovný ruch:) Toľko noviniek sa človek dozvie:)

V Žiline ma čakal uvítací výbor. V kroji. S chlebom a so soľou. Nádhera!!!!!!

Naspäť? Nevyrovnalo sa ceste do Žiliny :) Do Brna predo mnou sedel žilinský civilkár z Popradu ako čerstvá au-pair z Brém. Moja spolusediaca ďalšia au-pair sa rozkecala okolo 03 ráno, tak už som do Bruselu nepospala. Pásmo filmov stačilo na najbližší štvrťrok. "Moja veľká tučná grécka svadba" hviezdila:) S 1/2 hod predstihom sme prišli do Bruselu. Český stážista ma pozval na cestu metrom o 06 ráno, rozospatá Annette ma už čakala. Ráno sme vyrazili poistky, trošku zaspali a keby nebolo 3.1. tak za príchod 10.30 by ma asi vyrazili.

Takže takto sa cestuje so Student agency, v marci sa vraciam s Eurolines – dúfam, že sa nezopakuje rómska psychiatria z októbra. Niekedy je to radosť cestovať.
:)