S miernym meškaním (dosť mi trvalo prebehnúť obrovský Park Cinqantainere, ktorý bol z bezpečnostným opatrení z časti uzatvorený, a samozrejme som sa dostala do nesprávnej časti ohradenej vysokým plotom) som konečne o šiestej p.m. piatok sedela v aute. Boli sme traja. Okrem mňa, hlavný šéf cesty – vodič – linguisticky aristokrat – byvalý nemecký provinciál – srandista v jednej osobe Meinolf von Spee SDB a Ulrike - kočka, ktorá pracuje na ambasáde a zobrali sme ju ako "stopárku" do Aachenu. Všetko klapalo. Cesta v pohode. Diaľnica a jej kilometre. Čiže máte dostatok času zistiť s kým to máte česť. Vzájomne. Meinolfa som nepoznala dlho. Zhruba dva týždne. Keď mi raz večer zavolal kolega, že tu (v EU Komisii) má návštevu, že vraj nejakého saleziána, že či sa nechcem stretnúť. Je to človek otvorený, vzdelaný o tom niet pochýb. Vyzná sa. Pracuje momentálne v Belgicku a je strelený dobrým smerom – smer medzinárodná spolupráca na poli misií. A pri tomto sa moje oči zreteľne rozšíria, zväčšia, naberú špéci lesk, srdce sa znenazdajky premiestni až do krku, tep sa zvýši a objaí sa široký úsmev či niekedy sánka nezadržateľne padá.... Proste don Bosco sa dostane všade. V EU komisii by som ho teda nečakala :)
Takže Don Bosco Forum bol jeho nápad. Išlo o 2-dňovú konferenciu (20.-21.1.2007), ktorú organizovala saleziánska nemecká organizácia Jugend Dritte Welt. Stretli sa mladí dorovoľníci, dobrodinci, sponzori, saleziáni....ľudia, ktorí majú podobné príznaky ako som opísala o pár riadkov vyššie. Dokonca sme medzi sebou mali štátnu sekretárku al. bundesministerku (neviem, ktoré z tých dvoch je správne) zodpovednú za rozvoj, ďalej dvaja salíci Octavio z Bolívie a Hector z Kuby, ktorí nemali chybu. Prezentovali to, čo robia. V Bolívii sa pracuje na centrách pre decká z ulice. Taká kvázi noclaháreň a denné centrum. Úchvatný projekt! O Kube som sa dozvedela, že logika tam neexistuje. Proste Castro je Castro a musíte si dávať pozor na ústa, čo poviete aj tu, aby ste sa mohli dostať naspäť. Hector bol sto-bodový – malý zavalitý, tmavší chlapík, ako taký Bud z filmu Bud and Spencer :) Ohnivý v rozprávaní a veľmi priamy, taký vtipálek. Ešte jedna vec bola maximálne zaujímavá – v Berlíne prišli s projektom Cirkusu pre decká z ulice, ktoré sa tam majú možnosť učiť a trénovať. Bola to sobota plná noviniek, stretnutí. Večer slávnostná recepcia, pri ktorej nám hrala džezová skupinka. V nedeľu sme ešte pred slávnostnou omšou skočili do múzea nemeckých dejín.
My sme bývali v Youth hosteli s cca. 15 dobrovoľníkmi. Všetko mladí Nemci, ktorí už mali za sebou misionársku skúsenosť. Ty kokso. Koľko som sa od nich naučila. A nielen nemčinu. Genau. V piatok ma prijali salámovým chlebom a otvoreným srdcom :) Že nemci sú chladní? Tak ja takých nepoznám. Sorry. Som len žasla nad ich vyzretosťou, čistotou úmyslov a motivácií. V sobotu ráno sme sa rozdelili na dve časti. Misionári v akcii a tí, ktorí sa pripravujú v septembri odísť. Čaká ich Ghana, Bolívia, Kambodža... kto vie? Bola s ex-dobrovoľníkmi. Robili sme brainstorming. Výsledkom bol plagát motivácií, nádejí, želaní. rušno sa diskutovalo, čo im to dalo, prečo tam išli. Páčilo sa mi – aby sa z klein stali gross, proste vyrásť, dospieť a zlepšiť svet okolo, aspoň trošku. Ľudia, ktorí majú jasno prečo tam išli, čo im to dalo a čo dali oni. Fakt sa skláňam nad ich dospelosťou (nepreháňam). Bavila som sa o tom s Meinolfom a povedal, že to ešte nevidel.... ani ja. A tí, čo pôjdu. Zlatučkí. Plní očakávaní. tak počúvali svojich starších kolegov. na ich plagáte ma chytil slogan : "Don Bosco...we want to go!" Večer sme nešli spať tak skoro, veď kým si pozriet tie files s fotkami....vidíš realitu Ekvádora či Bolívie. Nezaspíš. Tak nenormálne ma tí mladí nažhavili. Inak taká pikoška : v Nemecku je bežné, že človek 19-20 po strednej škole ide na rok na nejaké to dobrovoľníctvo, na skusy do sveta. Super, že môžu a po serióznej príprave majú takú možnosť ísť a pomáhať.
V niečom sme si boli podobní. Moja EDS-ka v Italy mala s nimi niečo spoločné. Nie je to rozvojová krajina. To nie. Ale zažili sme niečo podobné. Ale možno až teraz som si uvedomila o čo v skutočnosti v dobrovoľníctve ide. Vďaka nim.
*Susi – 28. ročná učiteľka angličtiny (moja spolubývajúca) bola rok v Ghane *Stefan – odchádza do Dilli študovať, bol na Srí Lanke a v Indii, budúci expert na rozvojovú pomoc ázijským krajinám *Thomas – 16 mesiacov Kambodži, vyštudovaný vychovávateľ, učil na školách don Bosca v Berlíne *Martina a Diana – rok v Bolívii .... to len malá vzorka:) ľudia, ktorý urobili kusisko dobra !!! Nejde tu len o výkony, ale o to, že priniesli seba.
Až sa mi nechcelo ísť späť. Na spiatočnej ceste sme skočili do Kolína (treba pripomenúť WYD 2005) a na perníky do Aachenu.
A speriamo, že myšlienka, ktorá mi vŕta v hlave (international misijné dobrovoľnícke projekty), nebude dlho len myšlienkou.
