...taká animovaná postavička je 42 ročná Annette. Bola prvým človekom, ktorého som stretla v Bruseli. Keď som si hľadala ubytko dva týždne pred odchodom cez internet, ona sa mi ozvala. Keď som ako vyoraná myška vystúpila na Gare du Nord, čakala ma v červenom pršiplášti. Mrholilo. Prvý víkend v neznámom meste. Doslova sa o mňa starala. A veľa krát vôbec nemusela. Vždy večer keď som prišla hrozne unavená z práce, už tradične ležala na svojom gaučíku s knižkou v ruke. Telku doslova neznáša. Alebo sedela za šijacím strojom a často krát to u nás v obývačke vyzeralo ako v dielni nejakej návrhárky – látky, cverny, gombíky, špendlíky všade.... doookola... A sobotný večer si ani neviem predstaviť bez BBC2 a programu Strictly come dancing, kludne by mohla nahradiť profesionálnych porotcov. Zaťažená na topánky. Tých má aj 60 párov.
V Bruseli žila tri roky, prišla pracovať ako národná expertka pre účtovníctvo z Veľkej Británie. Žial, kontrakt jej nepredĺžili a dostala ponuku odísť na Nový Zéland, z ktorého odišla pred 10 rokmi. Je však viac Európankou. A podľa mňa napoly anjelom :) taká ľudsky srdečná.... Na rozlúčkovej párty sa dokonca jej fínsky kolega rozplakal. Obrovský chlap, ktorému stekali po tvári slzy a stále opakoval, že tomu neverí. Tak to som už nechápala. Bude mi chýbať. Bude chýbať celej svojej unit a mnohým. A my jej budeme tiež. Opýtala som sa jej, čo jej bude chýbať najviac? Povedala. "Ľudia."
Lebo len na tom naozaj záleží. Ale tu v Bruseli sú rozlúčky bežné. Niekto odíde, druhý príde. Väčšina nás je tu len nakrátko. A preto je najlepšie nosiť si týchto ľudí v srdci. Lebo tak potom nikdy neodídu.
