Voloďa mal naše životy v hrsti. Trielil si to s nami v 9 miestnom Nissane, kľučkoval pomedzi jamy a kamióny. Do Aldanu to bolo v pohode, prvý krát som sa plavila na kompe z jednej strany rieky Lena na druhú. Bolo dosť teplo na druhý októbrový týždeň. Rieka ešte nezamŕzala. Blato spod kolies fŕkalo na všetky strany. Zaujímavé je, že popri ceste široko ďaleko nechyrovať o živej duši. A vôbec už nie je nezvyčajné, že na 200 km nie je nič iné len tajga. Skutočne nič iné. Tajomná tajga vo svojej plnej nádhere. Cesta späť do Jakutska bola o niečo akčnejšia. Išli sme dve. V malom osobnom aute s nízkou nápravou okrem mňa a mojej kolegyne sedel ešte jeden spolucestujúci. Vydať sa na cestu na noc a ešte iba ženy, nie je dvakrát bezpečné. Aj keď sme dúfali v spoločnosť anjelov strážcov, pre istotu sme si chceli nakloniť aj nášho neznámeho spolucestujúceho. Ponúkli sme ho čokoládou a sušienkami Bebe dobré ráno. Usmial sa a vyhŕklo z neho „Spasiba“. „Uff, podarilo sa, je náš“ pomyslela som si. Tváre nám však zbledli, keď po dvoch hodinách vodič zastavil s vetou, že on už ďalej nejde, kedže štvrtého pasažiera nemáme (mal nás čakať). Buď zaplatíme o 600 rublov viac na hlavu, alebo nejdeme. Prepadol ma vnútorný strach. Čo robiť? Peniaze navyše sme nemali. Žiadny mobilný operátor tu nemá sieť a my nemáme ani žiadne telefónne číslo, kam zavolať. Dokonca ani adresu v Aldane, len názov ulice v Jakutsku, kam by sme sa radi dostali. Bolo pol piatej. Vystúpiť – to nie je dobrý nápad, nik iný ťa aj tak nezoberie, nepoznajú ťa a zobrať neznámeho - nedoporučeného človeka je risk. Taký istý ako nasadnúť k cudzím. A my sme k tomu „inostranky“ (cudzinky). Takáto varianta nehrozí.
Zostali sme sedieť, auto sa pohlo, tak v kútiku duše sme tušili, že sa nevraciame, ale pokračujeme ďalej. Odvtedy som ani oko nezažmúrila. Napäto som počúvala ruskú konverzáciu vodiča s naším „podplateným“ známym. Počula sme niečo ako „smer Moskva“, alebo „veď sú cudzinky“. Nemiestne návrhy sme radšej ignorovali. Naša stratégia bola - neukázať strach a intenzívne sa modliť. Ľudia, v živote som sa nemodlila tak ako vtedy. Naozaj, že tu nám už nik nepomôže ak nie Boh a všetci svätí. Mohli nás kľudne kamkoľvek zaviesť a urobiť s nami čokoľvek. Tajga je rozsiahla a ľudia sa v nej strácajú. Čo nejaké dve Slovenky? Nebudú prvé ani posledné. To, že som teraz tu, považujem za čistý zázrak, vymodlený. Po ceste sme dostali 3 defekty, to už som sa modlila aj za pneumatiky. Párkrát sme zastavili v miestnych "bufetoch", ktoré sú zhruba na každom 150-tom kilometri. Zahriali sme sa čajom s citrónom a pokračovali. Niekedy o 03.30 sme dorazili na breh Leny (šírka 7 km). V pristavenej kompe bolo akurát miesto pre nás. Keby nie, čakáme tam aj 2-3 hodiny. Takto sme sa pohli ďalej. Uff. V tom náš taxikár vypol motor a takú necelú hodinku sme sa triasli ako osiky. Cez zamrznuté sklá som pozorovala blikot svetielok na druhom brehu, bolo mínus 15 stupňov.
Po vylodení nás čakali posledné kilometre a po prebdenej noci zhruba pred šiestou ráno sme dosiahli vysnívaný cieľ našej cesty. A stačilo aj 2000 rublov. Konečne. Sláva. Hlavná vec, že živé. To, že žijem, si uvedomujem prebytostne. Koniec koncov, keď nejde o život, nejde o nič. Teraz to už chápem.