Recepčná v hoteli sa na nás obrátila so zaujímavou ponukou: Počkajte do 6h a nemusíte platiť za noc. Bolo 5 hodín ráno, ja som ledva stála na nohách. No, ale ako správny Slováčisko, chceš ušetriť. A tak sme sa zvalili do mäkkých kresiel pred recepciou, že veď počkáme. Trináste poschodie, izba číslo 1313. Žiadna poverčivosť. Ráno – skôr na obed - som odhrnula závesy a predo mnou sa rozprestieralo Kaspické more.
Vyzdvihli nás Evka a Zuzka, dve dobrovoľníčky, ktoré budú rok pôsobiť v saleziánskom mládežníckom centre. Prišli spolu so Samirom. Azerbajdžanec, ktorý mal na sebe tričko so slovenským znakom. Prečo? Malá skupinka mladých sa len deň pred naším príchodom vrátila zo Slovenska. Boli na FESTE 2007, taká mega-akcia saleziánskej mládeže v Poprade. Takže dobrá sranda, stretnúť ich na Slovensku a potom tu.
Ak si chceš zvýšiť adrenalín, doporučujem ich národný šport. Prebeh cez cestu. Tak to volám ja, oni by to nazvali normálnym prechodom. Prechody pre chodcov tu neexistujú, semafóry ako tak rešpektujú. Vyzerá to asi tak, že skočíš kdekoľvek do 4-5 prúdovej cesty, kde si to vedľa seba ženie 5/6 áut a ty sa musíš prekľučkovať pomedzi nie. Pravidlo šoféra je nezastaviť a tobôž nepribrzdiť. Záhada zostáva, že nehody tu také časté nemajú.
Hlavné mesto Baku pripomína jedno veľké stavenisko. Stavia sa vo veľkom. Vysoké moderné mrakodrapy. Napr. Doprastav tu stavia federálne cesty. Väčšinou vedú od domu prezidenta k strategickým miestam, alebo od jeho ďalších sídel. Pôvodná architektúra je arabská. Oficiálne v meste žije 2,5 milióna ľudí, ale to sú tí oficiálni.
Bývalý prezident Aliev Teimur je tu vysoko vážený. Teraz je na jeho mieste jeho syn, ktorý ťaží z otcovej slávy.
Krajina pripomína pustatinu. Zeleň je len v meste, kde je množstvo parkov, o ktoré sa veľmi starajú. Inak nájdeš kde-tu trsy trávy, na ktorých sa pasú vychudnuté kravy a kozy. Na životné prostredie moc nedbajú. Odpadky odhodia kdekoľvek, skládky su hneď za obytnými domami. Pri letných teplotách +40 stupňov by som nechcela byť nablízku.
Je to moslimská krajina. Ľudia sú však umiernení a celkom tolerantní. Funguje tu len istá skupina radikálov – wahabistov. Ich ženy chodia zahalené od hlavy po päty v čiernom, ani oči im nevidno. Ostatní v dvojfarebnej kombinácii bielo-čierna, ženy bez závoja. Avšak stretnúť ženu je problém. Prvý deň som mala pocit, že som v mužskej krajine. Žien nikde. Sedia doma a starajú sa o deti a seba. Slobodu nepoznajú. Hlúčiky mužov od skorého rána do večera postávali na uliciach každých päť metrov. Taktiež veľa policajtov a hliadok. Pri vstupe do metra ma zastavili. Ukázať pas a obsah batoha! To je tu bežné.
Obrovské rozdiely sú aj tu. Najväčším problémom je korupcia. Za všetko platíš. Bez úplatku nevybavíš nič. Raz za víza zaplatíš 30 eur, inokedy 50 dolárov, menia si to ako chcú. Zdravotná starostlivosť tu nefunguje a školský systém riadne pokrivkáva. Deti učia v školách tak, aby nevedeli. Potom sú nútené chodiť na doučovacie kurzy ako druhá škola. Tak si zarobí aj učiteľ, lebo je to ten istý, ktorý učí v škole. Priemerný plat je 200 dolárov, nájomné 400 dolárov. Odkiaľ zobrať peniaze? Úplatky.
Saleziáni, ktorí tu pôsobia, a ktorých sme navštívili, vedú okrem farnosti a jediného katolíckeho kostola aj školu Achmedly – centrum Mária, kde prebiehajú kurzy pre sociálne najbiednejšie deti. Čo je pozitívne, uvedomujú si dôležitosť vzdelania a túžia sa učiť, sú veľmi šikovní na cudzie jazyky.
Chudoba je tu hmatateľná, avšak nie až tak viditeľná. Azerbajdžanci si dosť zakladajú na vzhľade. Značkové oblečenie a vymaľované tváričky zakrývajú skutočnosť, že zjedli možno kúsok chleba za celý deň.
Mimochodom, arabský chlieb je skvelý a za ochutnanie stojí šašlík alebo medovo-orechová dobrota „pachlava“.
Po troch dňoch odchádzam z krajiny ohňa. Ako žena som tu menej. A ak je reč o slobode, tak nie je o čom. Nie je.
