Z októbrových cestovateľských memórií....

Len tak tofrčalo aldanským taxíkom, busom, vlakom, azerbajdžanskou maršutkou, lietadlom Austrianu,ruskou loďou a ....asi vsio. A postupne reflektujem kultúrny šok, syndrómcestovateľov. Keď sa človek vydá smerom na západ udivene pozerá ako si tamľudia žijú, ale nakoniec uzná, že my sa tu máme ešte tak mierne neskazene veľmidobre. Keď sa človek vydá na východ, tiež nezatvorí ústa. To je iná planéta,iný svet. A s údivom si kladie otázku, že ako tak ľudia dokážu vôbecprežiť a nie to ešte žiť. A sú šťastní a nám stále niečo chýbaa ani si neuvedomujeme v akom luxuse žijeme. Nie je vôbec bežné maťstrechu nad hlavou, pitnú vodu, každý deň raňajky, obed a večeru,elektrinu..... neprísť o život.....a to som nebola ani v Afrike.Nechápeš, však? Nečudujem sa, nemôžeš pochopiť pravý význam slov, kýmnezažiješ. Kým neprežiješ, že táto chvíľa mohla byť tvoja posledná. Potom tiprídu malicherné rozhovory o najnovšej módnom trende či klebetách zoSuperstar. Keď sa človek vráti až po roku z východného Ruska,Azerbajdžanu, Afriky, chodí ako vymenený. Stretla som takých. Teraz ich o nejaké to percento viempochopiť. Ale nie o tomto to malo byť. Radšej niečo o Azerbajdžane,dosť neidentifikovateľnej krajine.