Postavili sme Ti Pane veľkolepé katedrály, do nich zlaté kríže dali drahocenne vyzdobené.
No či tie nádherné sály Tvojím domovom sa stali? A či kríže prezdobené vyjadrujú utrpenie?
Ty si oslavoval Otca, že si plnil Jeho vôľu a my Ťa oslavujeme, že zlatíme Ti gloriolu.
A keď Ťa oslavujeme tým, čo je pre nás tak cenné, prečo Pane aj svoj život k oslave Ti nenesieme.
Pane, Ty si trpel za nás ľudsky, obyčajne, kríž z dreva, úzkosť, bolesť, smrť, či nebolo to márne?
Veď staviame Ti chrámy, no nie sme nimi sami, dávame veci cenné, no podľa teba nežijeme.
Pane, pomôž nám Tvojimi sa stať, svoj život ako chrám vystavať.
Postavili sme Ti
ako to všetko rýchlo letí, čo? len nedávno som bola v advente a dnes, že už v pôste... ten fašiangový, lepšie pre západné krajiny pasuje karnevalový chaos, je už minulosťou. Popolček z čela som zotrela, takže po ňom niet stopy. Ale čo s pôstnym časom? ten nechem tak rýchlo zmazať. Veď hej. Rozmýšľam. Čas milosti? Akej milosti? Pre niekoho čas diétny :) Predsavzatia si dávať nechcem. V mojom prípade ich ťažko spĺňam. Chcela by som len jedno. Viac sa spoznať vo vzťahu s Bohom. Spoznať jeho. A k tomu potrebujem tú milosť. A zaspievam ti pesničku, ktorú náš bruselský zbor spieval na skúške. Je silná. Fakt, čo postavím aj týmto pôstom? On nechce obetu, chce srdce. Živé.