Možno je toto tvrdenie trošku prehnané, lebo predsa len sa mi občas podarí dostať sa do blízkosti aj iných ľudí: denne sa teším milej blízkosti svojich dvoch skvelých kolegýň, aspoň raz začas sa zo vzájomnej blízkosti môžeme tešiť spolu s mojou a inokedy zas s Peťovou mamou a babkou Bandi i malou Dudkou, s Murkom, s Lolkou, s Keničkom. A tak stále dookola.
V tínedžerskej kapitolke mojej bibliografie som si dopisovala s polovicou zemegule a usilovne som investovala svoj čas/seba do „projektov“ s vysokou citovou návratnosťou – na mojom drobnom zápästí pulzovala mohutná radosť zo života. To bolo vzrúšo.
Veľmi široký okruh, veľmi blízkych ľudí sa postupne zužuje, dni sa zdajú kratšie a kratšie, stále prítomná radosť sa redukuje na občasné záchvevy, často sa mračím a nadávam, málo mlčím, ženiem sa ... a nie je veľmi radostné, keď zadýchaná a nasmrť unavená ani nedovidím kam a za čím, pre čo, pre koho.
J, možno som to o5 trošku prehnala, lenže nie o tomto som chcela napísať.
Ľudia, to je vzrúšo! Rada si Vás čítam, mlčím pri tom, premýšľam a teším sa na ďalšie blízke cesty po zemeBLOGuli.
