...to nemyslíte vážne!
Bohužiaľ, moja spoluvenčiteľka od bieleho špica, vlastne bielej špice, to celkom vážne myslela. Tá malá guľka s tenkým chrapľavým hlasom tu po okolí vrieska o pomoc už druhý deň a včera popoludní si vraj naplno užila zábavku „hoď mačiatko o stenu“, keď skupinka šesť – sedemročných detí testovala pružnosť a kvalitu odrazu novej čiernobielej hračky, ktorá zjavne (k) nikomu nepatrila. Vraj, zázrak, že je ešte stále hore koncom.
Mojím pôvodným zámerom pre toto sobotňajšie dopoludnie bolo rýchlo prebehnúť Lolku, zbaliť všetko potrebné, môjho nastávajúceho, mamču a nejaké tie čistiaco-upratovacie pomôcky, a hajde do nášho budúceho bytu odstraňovať „škody“, ktoré v priebehu minulého týždňa napáchali elektrikári, murári a maliari.
Veru, taký malý zázrak – ufúľané mačiatko s rozkolísanou hlavičkou mojej babky zaspávajúcej pred čierno-bielym ruským televízorom, neveriaci Tomáško, keď som sa k nemu pohla s napriamenou rukou, pokúšal sa v panike z predposledných síl ubziknúť z môjho dosahu. Pochopiteľné, ale márne. Jedným obrím krokom som si „utekáčika“ nadbehla a razom sa ocitol asi v jeden a polmetrovej výške, kde poctil svojím sivočiernym obtlačkom kožúška a predných labiek moje biele tričko.
Mojím pôvodným zámerom bolo presvedčiť niekoho z hlúčika spolubesedníkov a spoluvenčiteľov, aby si statočné mláďa zobral pod ochranné krídla. Na seba som ani nepomyslela. Veľmi dobre som vedela, že naša Lola je žiarlivka a v našom byte nestrpí žiadnu konkurenciu (ako to dopadlo so zabehnutým kokeršpanielom, či kólio-malamutím Bétovenom už nepatrí do tohto príbehu). Dobre som vedela, že mamina sestra Jozefa už odo mňa nemôže prijať ďalšieho košického najdúcha, lebo Bétoven toho veľa popapá a Pimpa v pravidelných intervaloch kotí nové generácie do jej mačacej farmy. A celkom najlepšie som si uvedomila, že od mojej mamy som už dostala niekoľko ultimát, ktoré som už niekoľkokrát odignorovala a naposledy to bolo pomerne husté už aj na mňa. A nabúrať krehkú domácu pohodu pár týždňov pred svadbou?
Tretím dovidenia sa so mnou rozlúčil posledný zo skupinky skláňajúcej sa nad ďalším osudom nášho krikľúňa. Celý čas, ako som sa snažila dovolať sa Dane Tóthovej do útulku mi jasne dával na vedomie, že s realitou, s ktorou bol v danej chvíli konfrontovaný, nebol vôbec spokojný. Malý pokus o útek striedal väčší, všetko bezúspešne. Dane sa nedá dovolať, a tak som mobil zakvačila o pútko na nohaviciach, s Lolkou zavesenou pohľadom na obsah mojich dlaní som vykročila smerom domov aj s prekvapením.
