Zrak mi padol na červené políčko nedele 19. júna, a tak si v duchu slabikujem: NE-DE-ĽA-Al-fréd-Deň-ot-cov.
J, pousmiala som sa neviditeľným úsmevom a keďže mi dnes konečne, presne po týždni, Milan Gigel poslal e-mail o tom, že sa predsa len môžem zaregistrovať medzi ostatných blogerov a blogerky na sme.sk, otvorila som si nový dokument a píšem a keď nevzniknú nejaké komplikácie s kompletným procesom registrácie mojej „novej“ blogovacej identity, tak to aj zavesím na web.
„Ak nevzniknú nejaké komplikácie“, nuž, mám také tušenie, ... no a teraz sa už celkom vážne usmievam od ucha k uchu – môjmu zlému tušeniu urobilo koniec zistenie, že najväčšou komplikáciou v procese zavŕšenia už týždeň trvajúceho blog-registračného úsilia je nikto iný ako JA. Asi pred dvoma hodinami som do systému zadala svoju e-mailovú adresu s „.sk“ namiesto „.org“ a v pravidelných intervaloch som si sťahovala poštu a márne čakala na správu pre novú autorku (pre mňa :).
Ešteže som mrkla na kalendár, dostala chuť za-asociovať si na tému dňa otcov a poriadne skontrolovala zadané údaje, ...
Áá, práve to prišlo: „Vážený autor“, hm, systémy sú už raz také, necitlivé, ...
Tak toto som celá ja ako aj celá moja mama. To po nej som zdedila „úžasnú“ schopnosť vetviť a zamotávať sa do rôznych asociácií tak, že občas sa z niektorých mojich výpovedí stráca akákoľvek pointa, prípadne, ak sa aj nejaká pointa v závere vynorí, je už neskoro - nikto už nepočúva, alebo si to niekto radšej strihol von oknom.
Nikam neskáčte. Už som naspäť, v téme DEŇ OTCOV. A čo som to vlastne chcela?
MILÝ OCKO,
dávno sme sa nevideli a odvtedy sa toho veľmi veľa udialo. Naučila som sa chodiť, rozprávať, vymenila som mliečne zuby za dospelácke, čítam, píšem, spievam, minulý október som sa vydala - dúfam, že sa Ti naše svadobné oznámenie páčilo.
Tak sa mi už ozvi, zájdeme spolu na kus reči a všetko najlepšie.
Tvoja Silvia
