Hranica

Cesta domov môže mať rôzne podoby a svojim spôsobom ju možno prirovnať aj k ceste životom. Dnešná doba je rýchla, plná zvratov, informácií zo všetkých možných kútov, prekvapení... Taká cesta domov je pre mňa dosť často príležitosťou uvedomenia  si vlastnej existencie. Často sa retrospektívne vraciam vo svojich spomienkach na chvíle prežité počas minulých dní, či len tak pri pohľade na cestu premýšľam o svojich budúcich krokoch v živote. Niekedy nám však život dá výstražný prst v zmysle existencie istej hranice... Hranice, medzi životom a smrťou...Hranice, ktorá nám dáva poznať, že žijeme práve tu a teraz a že to je to jediné čo sa ráta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Moja piatková cesta domov [1] , mi dala poznať podobnú hranicu. Nastúpil som na linku Prešovskej dopravnej spoločnosti na pravidelnej trase Bratislava – Bardejovské kúpele o 16:20 v Banskej Bystrici. Autobus plní vysmiatych detí vracajúcich sa z týždenného výletu v Bojniciach, stretávka so spolužiačkou ,čerstvo vrátenou zo Socrates pobytu vo Francúzsku,   či prítomnosť ďalšej kamošky mi naznačovala príjemnú cestu cez Horehronie a   čertovskú Čertovicu domov na Horný Spiš. Všetko prebiahalo hladko v príjemných debatách o zážitkoch a cesta, ktorú som pôvodne chcel vyplniť čítaním štátnicových tém z ekonómie, mala rýchly spád. Daniela nás v Poprade opustila a my s kamoškou sme pokračovali ďalej na sever Slovenska. Na deravej popradskej autobuske nastúpilo asi 20 ľudí z ktorých väčšina bola rómov vracajúcich sa z prác v Čechách. Náhle začala atmosféra v autobuse hustnúť, keď   sa nie celá parta vopchala do natlačeného autobusu. Po asi 5 min. diskusiách so šoférom nakoniec časť rómov snažiacich sa o cestu do Kežmarku ustúpila a so štipľavými poznámkami opustila autobus. Sedel som na sedadle hneď za vodičom takže som mal na celú situáciu skvelý výhľad. Jeden z tých štastlivcov [2], ktorí sa do autobusu dostali začal mierne podgurážený analyzovať vzniknutú situáciu zo svojho pohľadu. Najprv po rómsky, z čoho som vytušil len to, že sa asi sťažuje, a neskôr prešiel do plynulej slovenčiny. Celú vec chápal z toho uhlu, že šofér ich nevzal len pre ich farbu pleti a preto, že sú tým kým sú. „Lebo vy ste zo zlata a my z hliny“, zaznelo z jeho úst v prvej fáze analýzy. Neskôr sa ukľudnil a veselo debatoval s jednou blondínou a čerstvo zmaturovaným chalanom. Ja som sa jeho veselosti mierne vyhýbal keďže taškou ma zatlačil viac na sedadlo kamošky ako na to moje. V Kežmarku partia vystúpila hnaná ešte jednou pani učiteľkou, ktorej malému synčekovi prišlo z toho všetkého zle (ani sa mu nečudujem, v jeho veku som zvracal aj z menej hustých situácií). Presunul som sa späť na moje sedadlo a veril v hladký priebeh zvyšku cesty. Chudáka chlapčeka posadili dopredu nech vidí na cestu a ja som zavolal domov, či sa po mňa nestavia na stanici, keďže počasie bolo pod psa. Negatívna odpoveď z dôvodu lásky k vínu ma nezarazila až tak ako to, čo sa stalo tesne na to. Obiehal nás zelený favorit, ktorého vodič to však skúšal veľmi zoširoka, a ľavou prednou pneumatikou šuchol o trávu, čo celý favorit katapultovalo na briežok pri ceste a následne vyhodilo asi 2 metre pred náš autobus na strechu. Šok... Ľudia zmeraveli a jedna rómka sediaca na vedľajšom sedadle spustila hlučný plač. Akoby zázrakom pri pohľade na zdemolované auto z neho vyskočili cez rozbitý zadný kufor 4 rómovia. V nemom úžase som pozeral, že sú celí a len jeden mal trochu poranenú hlavu (Cigáni nejdú do neba). Hneď som si spomenul na toho analytika, ktorý vystúpil v Kežmarku, či nám náhodou nepočaroval a nechcel nám dáko poškodiť. Tieto úvahy som však rýchlo hodil do vetra, ktorý vonku dul o dušu, a sledoval celý priebeh záchrannej akcie. Prišli hasiči (3 min.), neskôr sanitka (5 min.), policajti sa dostavili asi po 20 min.. Tí ktorí mali vypočuť vodiča nášho autobusu sa dostavili asi za hodinku. Čo už, na Slovensku je to tak. Autobus bol hneď plní komentárov o našom štastí, ale najmä o štastí tej štvorice. Časom sa situácia ukľudnila a aj teta rómka si utrela posledné slzy. Deti mali z toho riadny zážitok na záver výletu a utekali sa pozrieť na zdevastované auto. Malý chlapček sa len pýtal, kedy to auto poskladajú a ja som sa vtedy prvýkrát od toho šoku usmial.   Veru, že hranica bolo to slovo, ktoré charakterizovalo môj včerajší   cestovný večer. Bola to hranica nielen medzi životom a smrťou, ktorú som videl v priamom prenose, ale aj hranica spolunažívania medzi sucho povedané bielymi a čiernymi. Raz darmo, nejako si prekážame. Chvíľka v šoku však zmazala tieto bariéry a tú tetušku rómku potľapkala, pri jej náreku, hádam polka autobusu. Realita však naďalej v tomto smere ostáva čierno – biela a zakorenená hlboko v nás. Dokonca aj v mojom psovi, ktorý ako som si všimol breše len na rómov (a deti). Zvláštne...Tak, či onak je hranica medzi životom a smrťou rovnaká pre nás všetkých.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

[1] Piatok, 2. júna.2006

[2] Rómsky spoluobčan, vracajúci sa z prác v Českej republike

Aleš Solár

Aleš Solár

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Optimista... veriaci, že aj napriek zjavným účinkom zla všade vôkol je v každom človeku zakopaný aj kúsok dobra. Veriaci človek s liberálnou dušou milujúci slobodu, čerstvý vzduch a svoj región Severného Spiša a Pienin. Momentálne aj kandidát na poslanca do Národnej rady Slovenskej republiky za stranu Sloboda a Solidarita na čísle 56 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradenéčo prináša život

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu