Po dlhom čase som prežíval napätie pred futbalovým zápasom. Kolegom z práce som poslal milú pozvánku na stretnutie, čo sa stretlo s pozitívnym ohlasom a bojovými hlasmi. V deň zápasu pani v jedálni, kde chodievame na obed náhodou odhalila môj národný pôvod a len s úsmevom povedala: "My sme dzis z panem wrogmi". Vtedy som len dúfal, že zápas uvidím a neskončím priotrávený v Poľskej nemocnici. To by v ten večer nemuselo skončiť dobre. Sám vojak v poli, som sa večer vybral do miestnej krčmy sledovať zápas,v ktorom som nemohol tušiť ako dopadnem po emocionálnej a zdravotnej stránke. Poliaci futbal zbožňujú, ale fanúšikovia "bialo-czerwonych" vedia ukázať aj emócie v negatívnom svetle. O tom sa však presvedčila Bratislava na vlastné oči a nemá tu zmysel o tom písať.
Sadol som si na stoličku obklopený mojimi kolegami a kopou Poliakov pijúcich pivo a iné alkoholické nápoje. Ja som si na začiatok neobjednával nič, aby mi to pre istotu niekto nevylial na hlavu. Prvý polčas veľa emócií nepriniesol. Zatínal som zuby, keď sa naši hrnuli dopredu, aby zo mňa nevyšiel nejaký nepodarený výkrik. "Našťastie" žiadne väčšie šance neboli. Na druhý polčas som si už objednal pivko. Udalosti po prvom Poľskom góle vyvolali búrku emócií. Ľudia vstávali z krčmových stoličiek a začínali sa chválospevy. ..Po 10 minútach im však vyschlo v hrdle, a tak sa väčšina presunula k baru debatujúc už o víťazstve svojich a takmer istej účasti na mundiale. V tej chvíli som si nebol istý, čo si mám myslieť, ale veril som. Bol som rád, že sa nenaplnila tragická predpoveď o absolútnom bojkote Slovenských fanúšikov. V 85. minúte krčma zmeravela a ja som si prvýkrát podskočil. Reakcia na mňa nebola takmer žiadna. O minútu na to som si už skákal...a výskal. Pár ľudí sa na mňa krivo pozrelo, ale aj tak bolo veselé. Po záverečnom hvizde sa krčma vyprázdnila a ja som si po príchode domov čítal reakcie Poľskej tlače. Bol to balzam na dušu. Raňajšie správy ma potešili ešte viac. Na druhý deň v práci sa síce so mnou skoro nik nebavil, ale aj to bolo príjemné. V komentári na skype som vyhlásil Boruca za Slovenského národného hrdinu. Nepýtal som sa síce Jána Slotu, či môžem, ale spravil som to. Môj úsmev naďalej trvá...
