Ulička

ULIČKA

Zákaz odbočiť- značka pre tú uličku po ľavici.
Cesta domov- obyčaj i tak cítim tep pulzujúci.

Kde mi tri lampy svetlo, čo kradne tieň mojej postavy
darom núkajú, kým sa mé temné dvojča neobjaví
v tme medzi druhmi svojimi. Úžas sú tie optické hry,
jak vetvy stromov režú svetlo lámp, lampy, čo sú len tri.
Vtedy mám chuť zaostriť pohľad na koniec ulic´, na kríž
vztýčený vysoko na chráme. Strach nenápadne sa plíž!

Kde vánok šuští listom: „Ach, chcem vás milovať, vy beštie.“
Chladom hladí, čo unáša i vôňu ten posol. On smie.
Kričí zas besným štekotom túlavých psov, snáď odniekiaľ.
Alebo ovládli ma bludy? Ak áno, tak bohužiaľ.
Vtedy mám chuť otočiť sa zo strachu k tieňom predošlým
i keď na nadprirodzeno démonov dávno neverím.

Kde v tme vidím viac. Zriem korunu, šperky žiariť strieborne,
až jak o pôžitok prídem, až jak svetlo mi ich zhasne.
Prichádzam ku krížu. Pokľaknem teraz? Nie, opúšťam kríž!
Nemodlím sa k úniku, nemodlím sa tu zostať totiž.
Vtedy mám chuť nemyslieť, len chutnať pach sladkého temna.
Noc tela unaveného, dlhých snov nech je príjemná.