1. Prístupový chodník by bol sprístupnený. Aspoň v zime, keď zapadne snehom a príde nám brodiť sa v ňom po kolená, hore briežkom. Ak nastane, nedajbože, odmäk, brodíme sa čliapkanicou (u nás sa hovorí kľoväčkou). A ak, nedajbože, nato primrzne, vyjdeme hore iba zázrakom, pridŕžajúc sa kríkov naokolo alebo polámaného zábradlia. Bolo by aj iné riešenie: vojsť do budovy stanice vchodom na úpätí železničnej hrádze a vystúpiť po schodoch s prevýšením cca 6 metrov do čakárne a výdajne lístkov. Lenže takto to nefunguje. Budova je skoro vždy zatvorená.
2. Nástupná plocha pri vlakoch by bola zbavená snehu a ľadu, tak, aby sa do vlaku dalo bez ujmy nastúpiť alebo vystúpiť. Vídať tam niekedy chlapa-dvoch, pomaličky čosi hrabkajú a rozsýpajú, ale keď okolo obeda jedna nástupná strana koľajiska je ešte zasnežená a zľadovatená a druhá tak z dvoch tretín, aj to len cca 30 cm šírky od koľaje, tak kedy začínajú? Až keď odídu všetky ranné vlaky odvážajúce ľudí do škôl a do práce?
3. Budova železničnej stanice-zastávky by bola teda otvorená po celý čas premávky osobných vlakov. Cestujúci by neboli skúšaní rozmarmi počasia, neprefúkal by ich vietor, nezošľahal by ich dážď, neoziabali by ich nohy, nespálilo slnko, nepovaľovali by batožinu po špinavom teréne a hlavne mali by si kde sadnúť. Lenže takto to nefunguje. Budova je otvorená iba vtedy, ak je otvorená výdajňa cestovných lístkov.
4. Cestujúci by sa včas dozvedeli, či vlak mešká. Dozvedeli by sa aj, že je výluka a vlak ide po druhej koľaji, to sa stáva často. Teraz sa to dozvedia len vtedy, ak je výdajňa cestovných lístkov otvorená, a otvorená je iba cez pracovné dni od 6.00 do 15.00 hod. Ostatný čas a ešte sviatky, soboty a nedele sú pre cestujúcich plné záhad a nepredvídateľných udalostí, lebo nikto kompetentný nijako neoznámi, že vlak mešká, koľko mešká a či náhodou nejde po inej koľaji. Nemá kto, nikto kompetentný tam totiž široko-ďaleko nie je. Naozaj sa nenájde na oznamy tohoto druhu spôsob?
5. Umiestnila by som na viditeľnom mieste svetelný displej, ktorý by bol diaľkovo riadený a oznamoval by cestujúcim každú zmenu mimo normálu. Vo svete dnešných technických možností to považujem za samozrejmú temer banalitu. Alebo je to pre ŽSR a SŽS naozaj neprekonateľný problém?
6. Ak je výluka, oznámila by som to cestujúcim v dostatočnom predstihu, lebo: Cez koľaje je zakázané prechádzať. Nie je tam ani koľajový prechod. Ak cestujete iným smerom, než tým, kde stojí železničná stanica-zastávka, musíte po zakúpení lístku zísť neupraveným chodníkom dole z hrádze, potom prejsť popod železničný viadukt (po vozovke bez chodníka), zabočiť na druhý chodník vedúci na hrádzu ku koľajam z druhej strany a tým druhým chodníkom vyštverať sa hore ku koľajisku, kde vlak zastáva.
(Že ste už postarší, alebo menej zdatný, alebo, nedajbože, hendikepovaný, alebo cestujete s malými deťmi? Panebože, koho to už zaujíma, tak seďte doma!)
7. Do bytu, ktorý je v budove stanice, by som nájomníka pustila bývať len pod podmienkou, že by bol aj niečo ako správca budovy. Ale takto to nefunguje. Byt sa prenajíma bez viditeľnejšieho vzťahu nájomníka k prevádzke železnice. Ešte aj výdajňu cestovných lístkov prenajali, cestovné lístky tam predáva pani na svoju vlastnú živnosť.
Táto železničná stanica-zastávka nie je v žiadnej Hornej Dolnej alebo Vyšnej Zadnej. Naopak. Stojí na hlavnej železničnej trati Žilina – Kraľovany, cez deň tu prejde okolo 150 vlakov, z toho 31 osobných, ktoré tu aj podľa cestovného poriadku zastavujú.
Koho volať na zodpovednosť? Prednostu železničnej stanice-zastávky nemáme. O rôznych pseudovlastníkov však nie je núdza: Koľajnice, trolej a budovy majú na starosti Železnice Slovenskej republiky. Železničná spoločnosť Slovensko má vyhradené pracovisko na železničnej stanici na predaj lístkov. Lístky predáva osoba na základe vlastnej živnosti, výdajňu má od ŽSS v prenájme. Nezistila som, kto konkrétne má upratovať, kúriť, ale správcom budovy sú ŽSR. Chodníky a prístupové cesty na železničnú stanicu majú na starosti tiež ŽSR
Keby obec z vlastnej iniciatívy nezbierala smeti, váľajúce sa po svahu, nekosila trávu a neobrezávala kríky vedúce ku stanici, tak podľa všetkého by zo stanice bol už dávno šípkový hrad .
Občas tu vídam zmätených turistov, v naivnej predstave, že brána do Veľkej aj Malej Fatry ich uvíta aspoň v rámci slovenských noriem. Ale až takto odstrašujúco? Nuž čo, tým zahraničným to môžeme ponúkať ako zážitkovú turistiku. Toto doma nemajú!
