Všetko to začalo viac – menej prozaicky. Ako v mnohých iných sférach života v Saudi, aj v Andyho (manželovom) zamestnaní sa začalo inovovať a jedným z dôsledkov bolo, že miesto doteraz poskytovaných pracovných pomôcok ako prilby, ochranný odev či obuv, dostali zamestnanci istú finančnú čiatku a museli si potrebné pracovné pomôcky zabezpečiť sami. V Andyho prípade to obnášalo kúpu pevných bagančí značky CAT, ktoré pri svojom pobehovaní po stavbe potreboval. A keďže tie jeho staré boli už v takom stave, že naozaj viacej škodili ako pomáhali, podarilo sa mi ho po vyše dvoch týždňoch hučania vyhnať do známej rijádskej štvrte Batha, kde sa mal nachádzať práve spomínaný obchod. Večer predtým som ho vybavila mapou, vytlačenou z Internetu a dobrosrdečne mu poradila, aby sa zároveň aj niekde navečeral, keďže ja idem na návštevu a nebudem doma pred pol deviatou. O tej pol deviatej som bola naozaj doma a na moje prekvapenie Andy stále nie – pracovná doba mu končí o 16,30 a chystal sa do tej Bathy priamo z práce. Použila som teda mobilný telefón, aby som si overila, že či som už vdova alebo ešte nie a Andy mi za veľkého hluku v pozadí mi oznámil, že má topánky a príde domov tak za 30-40 minút. Naliala som si pohár vína a natiahla sa na gauč, keďže mi nič iné neostávalo ako ho čakať. Okolo 21,45 sa konečne objavil vo dverách s obrovskou igelitkou v ruke a začal, že...
....bola veľká zápcha a že taxikár nevedel, kde dotyčný obchod je a že keď sa konečne dostali do Bathy, tak do taxíka ťukol nejaký Sauďan a museli to riešiť s políciou, keďže sme v Saudi a skoro nikto tu nemá poistené auto a že sa dostal k obchodu až keď už bol čas modlitby a obchod bol zavretý a tak musel čakať a že keď ho otvorili, tak vyskúšal asi desať párov topánok a jedny si kúpil a že potom si kúpil varenú kukuricu na večeru a a niekto mu volal a vytiahol z vrecka svoju starú gumenú NOKIU, kúpenú ešte v Líbyi, čo spôsobilo nesmierne pobavenie všetkých okolitých predavačov falošných a kradnutých mobilov, ktorí okupovali prízemie dotyčného obchodného domu a okamžite sa mu začali vnucovať a trvalo mu hodnú chvíľu, kým sa ich zbavil a že keď sa konečne dostal na ulicu, padol rovno do náručia mutawov, ktorí mali na chodníku rozložený svoj stánok a presviedčali ľudí o pravej viere a že sa teda na neho vrhli ako supy, rozvíjajúc svoju klasickú teóriu o nebe a pekle a že teda on im odpovedal, že on sa chce mať dobre tu a teraz a že žiadny posmrtný život ho nezaujíma a že do toho som práve zavolala a že on im povedal, že mu volá manželka a že musí ísť už domov a že nato mutawovia sa potešili, že má manželku a že mu teda dajú pre ňu darček...
No, a keď sa Andy dostal k tomuto bodu rozprávania, vstal z gauča, kde si medzitým sadol a z igelitky vybral najprv krabicu s topánkami a potom akýsi modrý kufrík. Keď ho otvoril, nezdržala som sa a vyhŕkla prvé, čo mi napadlo. „Vibrátor ?“ povedala som s otázkou v hlase ( sorry, ale nič iné mi pri pohľade na ten tvar a veľkosť nenapadlo). Môj drahý sa evidentne veľmi podivil mojej asociácii a označil ma za skazenú a následne mi hrdo predviedol na čo dotyčný nástroj slúži. Otvoril v kufríku pribalený Korán a šťukol malým gombíkom na boku nástroja. Priložil ho ku stránke a zrazu sa ozvalo... „Allah akbar, Al hamdullilah...“ a podobne...zázračná mašinka jednoducho pretransformovávala napísaný text do zvukovej podoby...Pozrela som si krabicu...naozaj, na obale bolo napísané „The Quran pen“...Spomenula som si na detskú hru, ktorú som videla nedávno v rodine jednej mojej saudskej študentky...dievčatko malo podobný „magic pen“ a keď ho priložilo na obrázok kravičky v knižke, z pera sa ozvalo „Múúúúúú“, keď na mačičku, tak sa ozvalo „Miau,miau“ a podobne. Andy ale pokračoval v predvádzaní a vybral z kufríka ďalšie knižky, z ktorých sa vykľuli akési slovníky a zázračné pero po priložení na ne opakovalo arabské frázy alebo texty v Urdu, tu v Saudi skutočne veľmi užitočné. Jednoducho, mali sme drahnú chvíľu o zábavu postarané – aj keď evidentne inak, ako som si sprvoti myslela...
