Podobnosť manželovho rodinného mena s týmto miestom vraj bola aj dôvodom pre návštevu Libanonu jeho otcom kedysi v päťdesiatych rokoch, čoho dôkazom bola malá ozdobná lyžička na cukor s menom „Baalbeck“ na nej, ktorú odtiaľ priniesol ako suvenír. Aj švagriná, manželova sestra, ktorá dlhé roky pôsobila ako učiteľka na College v Londýne, spomínala, že sa jej libanonskí študenti vždy vypytovali, že či pochádza z Libanonu, keďže výslovnosť obidvoch mien je veľmi podobná. A tak sa niet čo diviť, že hneď prvý deň po jej prílete za nami do Bejrútu, sme sa celá „ Bulbeckovská rodina“ vybrali práve do Baalbecku...
Samotné mestečko Baalbeck sa nachádza 85 kilometrov od Bejrútu...v podstate iba deväť kilometrov od sýrskych hraníc - možno aj to bolo príčinou , že na takú svetoznámu UNESCO lokalitu tam bolo žalostne málo turistov...jednoducho, ľudia sa boja. Ja osobne som sa bála už po ceste tam...cesta viedla cez strmé hory a mnohé úseky boli pokryté snehom, ktorý som v takom hojnom množstve nevidela na vlastné oči už pekných pár rokov. Miestne autá, samozrejme, o existencii zimných gúm nič nevedia a tak som len tŕpla, keď sme predbiehali obrovské kamióny, mieriace z Bejrútu práve na sýrske hranice, a vyhýbali sa autám v protismere. Došli sme však bezbečne – aj keď po vyše dvoch hodinách - a mestečko vyzeralo malebne v slnečných lúčoch...obrovské stĺpy Jupiterovho chrámu boli viditeľné už z diaľky...
Bohužiaľ, to bolo vrámci možnej orientácie pre turistov asi tak všetko... žiadne značky, kde je vchod, žiadna mapa, žiadne šípky na parkovisko - jednoducho vôbec nič, čo by naznačovalo v akej významnej lokalite sa nachádzame. Dokonca nájsť kaviareň bol problém a podarilo sa nám to len vďaka arabsky hovoriacemu šoférovi...v kaviarni nikto z personálu ani nezaťal po anglicky a záchody – v podstate hlavný dôvod našej návštevy tam – boli dve plechové búdy na parkovisku...až keď majiteľ videl des v mojich očiach, otvoril maličkú miestnôstku v rohu pre „Madam“...
Podobne tomu bolo aj na samotnej archeologickej lokalite...žiadna mapa, žiadne šípky, mohli ste si akurát objednať živého sprievodcu , hovoriaceho po anglicky - za púhych dvadsať dolárov. Treba ale podotknúť, že ten stál za to...pútavo vysvetľoval a tak sme sa dozvedeli, že názov „Baalbeck“ pochádza od mena pohanského boha Baala (mimochodom, spomínaného aj v Biblii), ktorého jediná zachovaná socha sa nachádza v Istanbule a že okrem najväčšieho Jupiterovho chrámu úctyhodných rozmerov 84x48 metrov je tam aj menší Venušin a Bakchov chrám a ďalšie, výnimočne dobre zachované budovy z rímskeho obdobia, datované zhruba od prvého storočia pred Kristom až po koniec prvého storočia po Kristovi. Okrem tohoto mohutného komplexu z rímskych čias stojí za zmienku aj niekoľko mohutných kamenných monolitov, ktoré su zjavne staršie a doteraz vzbudzujú zvedavosť archeológov na celom svete podobne ako známe sochy na Veľkonočných ostrovoch...najväčší z monolitov má totižto rozmery 21,7x4,8x4,2 m a je z čierneho granitu, vážiaci zhruba 1.000 ton. Sprievodca nám povedal, že sa volá „Kameň tehotnej ženy“ a že sa verilo, že má vplyv na ženskú plodnosť...áno, celá lokalita je naozaj mohutná a cítite sa medzi tými vysokými stĺpmi úplne maličkí a len v nemom úžase rozjímate nad úžasnou zručnosťou dávnych civilizácií...
Nanešťastie, povznesený pocit z pamiatky a pozitívny dojem z erudovaného sprievodcu nám na parkovisku pokazil zhluk miestnych „hasslerov“, ktorí nám vnucovali korálky na modlenie a množstvo iných, prevažne čínskych suvenírov...bolo ich tam spústa a boli neuveriteľne vlezlí... pchali sa nám do auta cez okno a normálne som musela na nich kričať, aby nám dali pokoj...
Nebola som však jediná, ktorá tu kričala...v pravidelných intervaloch sa okolo nás presúvalo malé nákladné auto s ampliónom na korbe, z ktorého sa ozývalo hulákanie v arabčine, striedané s ryčnou arabskou hudbou v pochodovom rytme. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sú to prívrženci moslimského hnutia Hizbalah, ktorí tu robili nábor, keďže toto hnutie je v tejto oblasti pomerne populárne. Je pravda, že sme si všimli už cestou tam rastúcu frekvenciu billboardov, zobrazujúcih popredných šiitských vodcpv, tzv. Mullov a že takisto oblečenie miestnych žien bolo viac než tradičné – všetky mali dlhé tmavé kabáty a zahalené hlavy... anglická švagriná, prírodzená blondína, si radšej preventívne zahalila hlavu aj pri prechádzaní z kaviarne na parkovisko k autu – len aby nevzbudzovala pozornosť. A priznám sa, že aj ja, majúca všelijaké skúsenosti vďaka šiestim rokom, stráveným v Saudskej Arábii, som sa necítila príjemne...jednoducho mi vadila prítomnosť týchto vykrikujúcich ozbrojencov...
A tak sme si z tejto úžasnej historickej pamiatky, starej tisícky rokov a výborne zachovanej, neodniesli až tak príjemné dojmy...resp., naše dojmy boli pokazené práve pocitom, žeby si takáto vzácna lokalita určite zaslúžila viac pozornosti a rozhodne viac „turistickej infraštruktúry“, aby sa tam západní turisti cítili vítaní a boli obklopení vyhovujúcimi službami – nielen otravnými a vykrikujúcimi domácimi...
