O spoločnosti BOLT sa v poslednej dobe písalo hodne, hlavne v súvislosti s fenoménom rušenia jázd z bratislavského letiska. Áno, zažila som to tiež, čerstvo teraz koncom augusta po prílete z Londýna, kedy sme meškali a večer o desiatej tam bolo naozaj celkom husto. Aj my s priateľkou sme len nechápavo pozreli na seba, keď nami objednané a potvrdené auto prefrčalo okolo nás aj keď sme stáli na dobre viditeľnom mieste priamo pred príletovou halou. Ja som vzápätí takisto nechápavo pozrela na mobil, kde sa objavila správa o zrušení jazdy vodičom bez udania dôvodu. Našťastie, ďalšie objednané auto prišlo celkom rýchlo a šoférom bol Slovák, ktorý nám cestou farbisto vylíčil a následne aj ukázal následky hroznej búrky v Petržalke, ktorú sme prešvihli práve vďaka pobytu v Anglicku, a tak som to zrušenie jazdy celkom pustila z hlavy a spomenula si na to až teraz, keď na mňa niekde na nete vybehli o tom správy...
BOLT používam od apríla 2022, kedy som sa vrátila na Slovensko a usadila sa v Petržalke, v krásnej, aj keď trochu odľahlej lokalite priamo pri jazere Draždiak. Inštalovala som si túto appku hneď po príchode, pochopiac, že UBER, ktorý som používala v Londýne, tu veľmi nefunguje. Za tie štyri roky mám zážitkov skutočne požehnane, keďže s nimi niekedy cestujem aj viackrát za týždeň – moje zdravotné obmedzenie mi totiž neumožňuje využívať mestskú hromadnú dopravu a tak som na nich vyslovene odkázaná. Zažila som už všeličo, napríklad aj vlnu ukrajinských „hluchonemých“ šoférov, ktorí mali v aute ceduľku s tým, že s nimi máte komunikovať smskou, lebo nepočujú, čo sa mi pri nezdalo popri šoférovaní ako práve najbezpečnejší spôsob. Až neskôr mi bolo vysvetlené, že to je len „fake“, že oni iba nechcú, aby ste s nimi hovorili, lebo nevedia jazyk a že vôbec hluchonemí nie sú, ale aj tak som sa snažila ich vyvarovať, keďže syn to vyhlásil za nebezpečné a vyslovene mi to zakázal. Ukrajincov vo všeobecnosti som brala s pochopením, vedomá si toho, čo ich krajina prežíva kvôli ruskej agresii a niekedy trochu náročnú komunikáciu s nimi som brala ako možnosť oprášiť si roky nepoužívanú ruštinu. Okrem toho som bola vycvičená z rokov na Blízkom Východe, kde len máloktorý z filipínskych, pakistanských či egyptských šoférov vedel po anglicky a bola som naučená na komunikáciu rukami-nohami.
Ukrajinskí šoféri boli väčšinou ochotní a prakticky iba jeden jediný raz sa stalo, že mi jeden z nich (pamätám si doteraz jeho meno, volal sa Ruslan) vyslovene ohundral, že musel vystúpiť z auta a vložiť mi poskladané chodítko do kufra a potom ho zase vybrať – pritom je som naozaj vďačný zákazník a vždy dám každému šoférovi tringelt, lebo vnímam, že manipuláciou s chodítkom robí niečo nad rámec svojich bežných povinností. Postupne som sa naučila, že je lepšie používať službu Comfort, ktorá je síce drahšia, ale sú tam autá vyššej triedy a teda aj pohodlnejšie a vyhla som sa tak riziku, že si buchnem hlavu o strechu - predsa len mám 185 cm. Spočiatku tieto autá šoférovali väčšinou Slováci, ale už neplatí ani to...
Začiatkom septembra som podstúpila operáciu šedého zákalu a na zákrok aj na následné kontroly ma vozil syn a potom som v podstate dva týždne nikam nechodila a BOLT nepoužívala. Až v polovici septembra priletela na návštevu anglická švagriná a jej sesternica z Austrálie so synom. Ubytovala som ich v príjemnom airbnb pri Prezidentskom paláci a aj keď som väčšinou ich dopravu riešila ja súkromne, stalo sa, že išli niekde len oni sami a vtedy švagriná používala BOLT. Po niekoľkých dňoch ma prekvapila otázkou, že okrem ukrajinských šoférov zažila aj šoférov z mimo Európy, konkrétne z Kazachstanu a z Azerbajdžanu, ktorí nehovorili po anglicky, a tak nemohla zistiť ako sa k nám dostali, že či to teda neviem ja – téma imigrantov je v Anglicku stále aktuálna. Nevedela som...
Tento pondelok som išla k zubárovi a bolo mi jasné, že moje inštrukcie o rampe dotyčný šofér nepochopil, aj keď je v aplikácii poznámka, že sa im správy prekladajú do ich rodného jazyku. Bol z Uzbekistanu a na otázku, či hovorí po slovensky, reagoval záporným pokrútením hlavy a to isté zopakoval aj pri otázke o angličtine. Keď som sa od zubára vracala, prišiel pre mňa sympatický Slovák a tak som sa odvážila položiť mu otázku, ktorá zaujímala anglickú švagrinú - ako sa cudzinci z mimo Európy dostanú k tomu, aby robili šoférov BOLTu na Slovensku. Bez najmenšieho zaváhania odpovedal, že ich sem jednoducho donesú rôzne pracovné agentúry, napríklad na prácu k linke vo Wolswagene, pričom im nasľubujú hory-doly, a keď oni potom zistia, že to nie je pravda, po pár mesiacoch zdrhnú pracovať inde. Prišlo mi to celkom uveriteľné, pamätala som si situáciu zhruba spred dvadsiatich rokov, kedy takto mnoho našincov odchádzalo cez podobné agentúry pracovať do Anglicka alebo do Holandska a tiež až tam zistili, že nie je všetko zlato, čo sa blyští...
Včera večer som išla z koncertu a stála pred kultúrnym domom na Kramároch. Šofér s exotickým menom hlásil, že dorazil, ale vidieť ho nebolo. Tak som mu zavolala, kde stojím a on niečo zamrmlal a zložil. Vzápätí zasvietila na mobile správa, že vodič jazdu zrušil, lebo nedokázal lokalizovať zákazníka. Penila som, ale nič iné mi neostávalo, len objednať ďalšie auto. Prišlo o chvíľu a keďže bola už tma, tak som pri nastupovaní veľmi šoféra nevnímala, až neskôr v aute som si uvedomila, že má zapnutú navigáciu v angličtine. Pohotovo som rozprúdila konverzáciu a zistila, že je z Indie, že je tu asi rok a že sa mu na Slovensku veľmi páči. Na moju otázku, že ako sa sem dostal, odpovedal, že prišiel robiť pre SAMSUNG...
A tak sa teším, že pri najbližšom telefonáte už budem môcť anglickej švagrinej vysvetliť ako sa na Slovensko dostávajú mimoeurópski šoféri, dokonca aj z krajín, kde sa jazdí vľavo ako v Anglicku. A nielen šoféri – moja priateľka zažila minulý víkend pri návšteve salaša na Liptovskej Mare, že ju obsluhoval čašník z Bali a vynikajúce pečené kačacie stehno s červenou kapustou a lokšou pripravil kuchár tiež z Bali. Holt, zjavne sa už stávame multikultúrnou krajinou...
