Väčšina novších bejrútskych bytov má celú jednu stenu presklenú a za ňou balkón alebo terasu, ktorá sa dá úplne otvoriť vďaka posuvným oknám...náš apartmán má balkón, byt oproti veľkú presklenú terasu...náš má rolety a závesy...byt naproti prekvapivo nič...iba veľké francúzske okná, vedúce na terasu, majú biele drevené okenice, poväčšine vždy otvorené...
Práve presklená terasa ma zaujala na prvý pohľad...dominovali jej totižto dva klasické maliarske stojany...medzi nimi bol veľký drevený okrúhly stôl, pomaľovaný zvyškami farieb...veľká biela polica bola plná papierov, rámov na obrazy, rôznych farieb...v jednom rohu bol kvetináč s nejakou kvetinou, v druhom dve vodné fajky - jedna menšia, jedna väčšia...okolo stola štyri stoličky...vedľa detské drevené hojdacie kreslo. Najkrajšie na celej terase však boli lampy... papierové lampióny rôznej veľkosti v pastelových farbách...bolo ich hádam aj desať...jemne svietili a vytvárali dojem tepla a domova...
Apartmán bol veľký...aj keď - ako som pochopila z miestnej tlače, kde boli inzeráty na prenájom a kúpu - novšie byty v Bejrúte sú všetky také...minimálne 200 metrov štvorcových...tento určite mal toľko...a to som z neho videla iba halu, pracovňu, jednu veľkú a jednu menšiu obývačku s pohodlnými sedačkmi rôznych farieb... spálne, kúpeľne a kuchyňu som nevidela...a tak som vôbec nemala pocit, že niekomu zasahujem do súkromia – a vôbec, keby chceli, mohli si dať rolety, nie?
Pracovňa bola v strede a dvere z nej viedli na terasu...bola akýmsi centrom celého bytu...bol v nej veľký oválny stôl s niekoľkými stoličkami, klavír a vysoké police s knihami...tie boli ináč aj v každej obývačke...knihy, obrazy a papierové lustre dominovali celému bytu...
Ako prvého obyvateľa som zbadala filipínsku maid, ktorá jedno dopoludnie pobehovala s vysávačom...potom som večer zazrela otecka...vysoký, urastený štyridsliatnik s tmavými vlasmi prišiel domov okolo siedmej večer...mladšia dcéra, asi päťročná, už v pyžame, sa na neho okamžite zavesila a dožadovala sa, aby ju zobral na ruky...otecko mal oblečenú červenú vetrovku a na chrbte plecniak... pôsobil veľmi športovo a vôbec nevyzeral ako niekto s vysokým príjmom – bez toho by si inak zjavne takýto byt nemohol dovoliť ...
Potom som zazrela aj staršiu dcéru...asi desaťročnú...mizla a objavovala sa neuveriteľnou rýchlosťou...chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že sa premáva po veľkom byte na kolobežke a že sú všetky tieto predné izby vzájomne prepojené... Niektoré dni sa učila v pracovni za stolom...potom sa objavila s husľovým púzdrom a videla som ju cvičiť na husliach (mladšia cvičila na zobcovej flaute)...v tie dni, keď sa na druhý deň nešlo do školy, objavila sa pravidelne večer okolo siedmej v pracovni za stolom a zapla si laptop...pripomenulo mi to piatkové večery u nás doma, keď chodili na Markíze tzv.rodinné filmy a ja som ich dovolila staršiemu synovi pozerať, keď jeho o štyri roky mladší brat už spal...
Mamička mi bola dlho záhadou...jednoducho som ju nikde nevidela...až napokon sa jeden večer objavila v pracovni za stolom a pomáhala staršej s úlohami...mala tmavé prešedivené vlasy..chvíľu som si dokonca myslela, že je to stará mama, ale potom som ju aj s dievčatami zazrela jeden deň vychádzať z domu a uvedomila som si, že to nie sú šediny, ale melír a že má tiež okolo štyridsať...vídala som ju zriedka...občas akurát chrbát na jednom z gaučov, oproti ktorému bola veľká televízna obrazovka...neviem, možno dlho pracovala alebo trávila veľa času v kuchyni, kde som nevidela...
Posledným členom rodiny bola veľká čierna mačka, ktorá sa lenivo potulovala po byte a občas sa povaľovala po niektorom z gaučov...na terasu nechodila a bola aj slušne vychovaná – ani raz som ju nevidela prechádzať sa po stole – ani keď nebol nikto doma...
Celú rodinu spolu som zaregistrovala iba raz... minulú nedeľu dopoludnia, keď po daždivých dňoch konečne vyšlo slnko...sedeli sme v našej obývačke a raňajkovali a vtedy sa na naproti na terase obajvili zrazu všetci...postupne si posadali okolo okrúhleho stola...mamička mala v ruke veľký hrnček s kávou alebo čajom...otecko rozdal papiere a spolu s dievčatami začali kresliť...pripadalo mi to ako hodina kreslenia...dievčatá boli neuveriteľne sústredené, kým otecko ľahkou rukou skicoval...mamička sedela a pozorovala ich...bol to skutočne krásny obraz šťastnej rodiny...cítila som sa priam poctená, že som to mohla zažiť...jediné, čo mi v tom okamihu napadlo, bolo prianie, aby v tejto vojnami a náboženskými konfliktami ťažko skúšanej krajine bolo čo najviac takých šťastných rodín ako v byte naproti...
