Verím tomu, že aj tým, čo sa hudbe nevenujú, určite tento názov niečo hovorí. Spomínaný album je totižto svetový fenomén...je jednoducho nadčasový a to nielen „vesmírnou hudbou“, ale aj textami, odzrkadľujúcimi ľudskú osamelosť a hľadanie – počúvajte ho teraz a až vás ohromí, aké sú aktuálne práve v tejto dobe. Skupina Pink Floyd si ním zabezpečila prakticky nesmrteľnú slávu a album je označovaný za jeden z najlepších albumov všetkých čias. Predalo sa ho doteraz viac ako 45 miliónov kusov, 957 týždňov v kuse viedol rebríčky amerických hitparád a v Anglicku získal 14 platinových platní. Album je jednoducho úžasný, tak, ako boli všetci členovia skupiny úžasní muzikanti. Nahrával sa v rokoch 1972 a 1973 v štúdiách na Abbey Road, ale skúšali ho v malej skúšobni v Bermondsey v Londýne - keď sme sa v roku 2018 vrátili s manželom do Anglicka, bývali sme práve v tejto londýnskej štvrti a chodila som okolo tej budovy prakticky denne...
Pre mňa osobne má tento album ešte aj inú hodnotu. Bola to vôbec prvá zahraničná platňa v mojom živote, ktorú som skutočne vlastnila. Samozrejme, počúvali sme Beatles, Rolling Stones či iné zahraničné skupiny, nahraté na kazetách či kotúčoch, ktoré sme si vzájomne prehrávali a požičiavali, a takisto aj ďalší album Pink Floyd „ Wish you were here“ – na titulnú skladbu z tohto albumu si ma dokonca zbalil môj prvý chalan, vynikajúci hudobník – ale skutočné platne vtedy jednoducho neboli. Až v roku 1978 vydal SUPRAPHON práve album Dark Side of the Moon, čo bol na tú dobu naozaj unikátny počin...
V roku 1978 som mala 17 a do Pink Floyd sme boli blázni celá trieda s triednym na čele. Keď sme sa dozvedeli, že album vyjde, chodili sme do predajne SUPRAPHON neďaleko nášho gymplu otravovať skoro denne. Keď nakoniec prišiel ten deň „D“, triedny nechal vyzbierať v triede peniaze a poslal ma aj so spolužiakom cez matiku, aby sme ich išli kúpiť. Bol to neskutočný moment...pamätám si ako teraz, že sme platne niesli do školy ako sviatosť a podobne ich aj delili. Album stál 80 Kčs, na tú dobu celkom hodne – ja som mala mesačné štipendium 365 Kčs, ktoré som v podstate celé zaplatila za ubytovanie a stravu na internáte a mala z domu len malé vreckové - aby som si mohla album kúpiť, žila som prakticky dva týždne o chlebe a vode. Ale na chvíľu, keď som si ho potom doniesla domov a večer položila platňu na gramofón vo svojej malej manzardke, ľahla do postele a nechala sa unášať do vesmíru, nezabudnem nikdy...
Album ma v podstate unáša do vesmíru aj teraz...bolo úžasné sledovať v spomínanom dokumente ako vznikali a nahrávali sa jednotlivé hudobné nápady, komentáre tvorcov aj producentov a vnímať to obrovské umenie tvorby. Mala som to šťastie, že som zažila aj koncert Pink Floyd naživo v Prahe v roku 1994...bol to najväčší hudobný zážitok môjho života...nič predtým a nič potom sa mu nevyrovná...skladby z Dark Side of the Moon zneli aj tam a mala som pri nich zimomriavky...
Rozmýšľala som ešte potom neskôr, prečo ma tá nostalgia tak chytá, či už naozaj starnem. Uvedomila som si, že jasne, že je to určite aj tým, ale potom mi došlo, že je to hlavne nedostatkom skutočných zážitkov. Že mi neuveriteľne chýba možnosť naživo zažiť emócie, ktoré človeka obohacujú pri skutočnom a nielen virtuálnom umeleckom zážitku. Podobne mi bolo pred pár týždňami, keď po zhliadnutí dokumentu o Hane Maciuchovej som nesmierne zatúžila ísť do divadla. Teraz ma zasiahla túžba po živom koncerte, po tých motýľoch v bruchu, ktoré sa tam roztrepocú už pri prvých tónoch...a pri skladbách z albumu Dark Side of the Moon zvlášť...
