Ja som mala na dnes toho naplánovaného veľa. Čakalo ma vyplnenie troch rozsiahlych formulárov od mojej právničky v Anglicku a tiež skontrolovanie dvadsiatich kapitol mojej najnovšej knihy pred ich odoslaním korektorke...
Keď som vytlačila prvý formulár, došiel mi toner v tlačiarni. Druhý sa mi ako-tak podarilo vyplniť vo Worde priamo v počítači, ale tretí systematicky odolával akýmkoľvek úpravám a jednoducho ma nepustil, aby som na ňom čokoľvek urobila. Trápila som sa ním skoro dve hodiny a potom som znechutená vstala od počítača a zapla rýchlovarnú kanvicu, že si uvarím na obed kukuricu. Medzitým sa už v byte celkom oteplilo a tak som zapla aj klímu. Na to sa ozvalo „prsk“ a vybila som poistky v celom byte, Otvorila som skrinku a nahodila istič, ale nič sa neudialo, elektrika stále nešla. V horúce sobotné popoludnie ako dnes naozaj nič moc. Kým som stihla začať riešiť nejaký katastrofický scenár, počula som kroky na chodbe. Otvorila som dvere a videla susedu, ako šťuká v elektrickej rozvodnej skrini na chodbe. Elektrika nešla ani jej, takže bolo jasné, že som vybila poistky v celom dome. Po niekoľkých minútach špekulovania sme nahodili hlavný istič a elektrika sa rozbehla. Vrátila som sa domov, uvarila a zjedla kukuricu a keďže sa začalo oteplievať, skúsila som klímu znovu – tentoraz bez akéhokoľvek zapnutého spotrebiča – a znovu „prsk“, vybité poistky a hlavný istič na chodbe tiež. Bolo mi jasné, že dnes si chladu neužijem a že budem do pondelka musieť vydržať v teple, vrátiac sa v spomienkach na letá v Saudskej Arábii...
Ešte ráno som si písala s kamarátom hudobníkom o včerajšom odchode významného českého hudobného kritika Jiřího Černého, ktorého články v časopise MELÓDIA kedysi markantne ovplyvňovali môj hudobný vkus. Niekde v pivnici v Banskej Štiavnici je určite niekoľko odložených ročníkov, keďže hlavne v časoch pred rokom 89 to bola jedna z veľmi mála možností dozvedieť sa niečo viac o kvalitnej hudbe. Netušila som ešte vtedy, že o pár hodín neskôr vyskočí na mňa správa o odchode ďalšej významnej hudobnej osobnosti, Vaša Patejdla...
Vašo bol len o pár rokov starší odo mňa a jeho piesne formovali našu generáciu. Pamätám si časy, kedy Bratislavská Lýra bola významným indikátorom úspešnosti a my ako študenti sme boli šťastní, keď sme sa na koncerty v rámci nej mohli dostať. Aj keď moja krvná skupina boli skôr Prúdy či Fermáta alebo Dežo Ursíny, aj Vašove pesničky som si pospevovala rada...
Tento štvrtok som prvýkrát od otvorenia navštívila Námestie Slobody a tešila sa zo zurčiacej vody oživenej fontány. V roku 1980, kedy „Gottwaldovo námestie“ otvorili, som práve maturovala. Mali sme to zo školy aj z internátu kúsok a chodila som tam často, a áno, aj randiť - veď čo iné ako láska hýbe svetom násťročných? Bola to taká moja „Fontána pre Soňu“, keďže „Fontána pre Zuzanu“ vznikla až o pár rokov neskôr. Teraz ma pohľad na ňu vrátil do mladosti a tešila som z nej podobne ako som sa kedysi tešila z Vašových pesničiek. Teda, v podstate, z tých sa teším stále, lebo to je na hudbe úžasné, že zostáva, aj keď ľudia okolo nej odchádzajú. A tak si ich púšťam aj teraz ako zvukovú kulisu pri písaní tohoto textu a zrazu vôbec neriešim, že môj dnešný plán sa pomaly, ale isto rozplýva do nekonečna...
