Keď odíde "zjav"...

Písmo: A- | A+

Keď zomrie nejaká celebrita, bulvár sa obyčajne radostne vrhne na jej život a vyťahuje utajené milenky či deti, zoznamujúc tak verejnosť s faktami, ktoré v podstate nikto nechcel vedieť. Čo však v prípade, keď odíde „zjav“?

V piatok odišiel do divadelného neba jeden takýto „zjav“. Celým menom sa volal Vladimír Sadílek, väčšina nás ho však dôverne oslovovala „Saďo“. Saďo bol zjav – nielen svojím výzorom, kedy dlhými bielymi vlasmi a bielou bradou pripomínal charizmatického čarodejníka Gandalfa z trilógie Pán Prsteňov – aj keď ja som niekedy mala dojem, že aj on sám je tak trochu čarodejníkom. Možno si ho pamätáte z filmov ako „Krajinka“ či „Nejasná správa o konci sveta“ - vždy v roli, kde ho nebolo treba nijako maskovať - jednoducho sa tam zjavil a bol tam...

Mali sme so Saďom svojím spôsobom podobný osud. Aj on sa vyučil stolárčine a až v dospelosti sa dostal k divadlu, ja som vyštudovala geológiu a svoju túžbu režírovať a vôbec, venovať sa divadlu a umeleckému prednesu, som si prakticky splnila až po Nežnej revolúcii. Saďo mal dokonca istú dobu zakázané režírovať a hrať a niekoľko rokov nesmel vôbec v umeleckej branži fungovať a musel sa, ľudovo povedané, „vrátiť k lopate“...

Prvýkrát sme sa osobne stretli niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov v Mníšku nad Hnilcom, kde ja som prišla ako čerstvá divadelná elévka na jeden z prvých workshopov, ktoré Saďo viedol. Náhodou – aj keď už dnes viem, že náhody neexistujú a všetko sa jednoducho deje tak, ako sa má - som sa dostala do jeho triedy. Pamätám si doteraz, ako som mu papuľovala, ako vždy netrpezlivá, akčná a dravá, neschopná počúvať a vnímať, ktorú jeho prístup detailného rozoberania každého gesta či povedanej repliky, vytáčal do nepríčetnosti. Rebelovala som a hádala sa s ním a on sa vždy láskavo a trpezlivo snažil ma doviesť na správnu cestu. Záverečné predstavenie tvorivej dielne bolo však mimoriadne úspešné a ja som musela uznať, že Saďo to jednoducho „umí“ - nielen s divadlom, ale aj s ľuďmi...

Odvtedy sme sa stretávali pravidelne, prevažne na rôznych festivaloch či divadelných tvorivých dielňach. Ja som sa po skončení štúdia Tvorivej dramatiky mohla naplno venovať svojej vytúženej práci ako učiteľka Literárno - dramatického odboru na Základnej umeleckej škole v Banskej Štiavnici, on pracoval ako režisér, lektor, člen poroty. Vždy som sa na tieto spoločné stretnutia tešila, či už to bolo na Scénickej Žatve v Martine, Zlatej priadke v Šali či na Celoslovenskej prehliadke v prednese poézie a prózy a divadiel poézie Hviezdoslavov Kubín.

Áno, boli to práve Hviezdoslavove Kubíny, ktoré mi utkveli v pamäti najviac a kde sme sa aj v roku 2006 stretli naposledy, pár mesiacov pred mojím odchodom do Londýna. Milovala som tento festival, kde on ako renomovaný porotca hodnotil výkony mojich študentov a aj moje režijné počiny, vždy spomenúc, ako sa teší z toho, čo vyrástlo z toho rebelujúceho ukričaného decka, ktoré prvýkrát stretol v Mníšku nad Hnilcom. Naše debaty boli už viac priateľské ako odborné, ale vždy som sa niečomu priučila a posunulo ma to ďalej. Moji študenti ho zbožňovali a kľudne si nechali od neho nadávať, keď ich dirigoval na generálke záverečného galaprogramu. Bol vždy rovnaký, ako keby sa ho za celé tie roky čas vôbec nedotkol. Keď som ho videla naposledy, vyzeral presne tak isto ako keď som ho videla prvýkrát...biele vlasy, biela brada a láskavé, múdre oči. A takého si ho budem pamätať navždy, keďže áno, na „zjavy“ sa jednoducho nezabúda, sú s nami prítomné stále a aj keď ich už nikdy neuvidíme, ich posolstvo ostáva v nás...

Skryť Zatvoriť reklamu