Pred pár dňami som sa vrátila z Piešťan. Nebola som tam na liečení, ale vytiahla som tam na tzv. tradičný kúpeľný pobyt moju priateľku nórsku konzulku. Tí, čo čítajú moje blogy pravidelne, tak si možno pamätajú tie z Argentíny z roku 2020. Veru áno, strávila vtedy u nej v Argentíne tesne pred covidom tri týždne a vrátila sa do Londýna vôbec posledným lietadlom, ktoré pred lockdownom pustili z Buenos Aires. Prakticky asi ako každý, kto má alebo mal na návšteve u nás nejakého cudzinca, tak aj ja som chcela prezentovať svoju krajinu v tom najlepšom svetle. Trochu som tŕpla, či bude spokojná s ubytovaním, stravou, procedúrami či programom – predsa len, ako diplomatka strávila celý život cestovaním po svete a má svoje nároky. Našťastie bola spokojná a pobyt v Piešťanoch sa jej páčil. Jediné, čo komentovala, boli málo usmievaví čašníci a čašníčky, ktorí podľa nej pôsobili unavene a občas vyvolávali dojem, ako keby boli mrzutí, že musia vôbec pracovať. Ubezpečila som ju, že to určite nie je tak, že sú skôr preťažení, lebo na Slovensku máme momentálne kritický nedostatok práve tohoto typu personálu – moja priateľka v Košiciach už mesiac márne zháňa baristu do svojej kaviarne. Ja osobne som ich skôr obdivovala ako dokážu pri prijímaní objednávok prepínať do štyroch rôznych jazykov – ja som prepínala len z angličtiny do slovenčiny a vnímala, aké je to únavné. Oni obsluhovali nielen domácich Slovákov, ale aj nemeckých a ruských hostí, ktorí hovorili svojimi jazykmi plus hostí z Izraela a arabských krajín, ktorí hovorili po anglicky - teda aspoň s personálom, inak medzi sebou hovorili po arabsky a po hebrejsky, a tak to tam občas vyzeralo podobne ako pri stavbe Babylonskej veže...
Kúpeľní hostia si so sebou doniesli nielen svoj jazyk, ale aj svoju kultúru a aj s tou sa musel personál vysporiadať. Nemohli zakázať, aby niekto nahlas telefonoval alebo sledoval video na mobile, čím, samozrejme, rušil ostatných hostí, a taktiež ani fajčenie fajky či cigár, ktoré sú predsa len intenzívnejšie ako normálne či elektronické cigarety – aj keď ich fajčíte vonku na terase. Zažili sme dokonca takú situáciu, že na terasu hotelovej kaviarne prišlo šesť či sedem arabských žien – podľa štýlu oblečenia sme tipovali, že z Jordánska, lebo nemali čierne abáje, ako sa nosia v Saudi, ale len také dlhé plátenné košeľové šato-kabáty a hlavy zahalené šatkami svetlých farieb. Boli rôzneho veku a dali si dva stoly dokopy kúsok od nás a posadali si okolo. Keď sa prišiel čašník opýtať, že čo si želajú, bez problémov odpovedali, že nič. Keď odišiel, tak jedna z nich vytiahla z tašky, položenej pod stolom, vysokú kanvicu s arabskou kávou a niekoľko malých kalíškov. Postupne do nich nalievala a podávala ďalej. Druhá vytiahla krabicu datlí a položila ju do stredu a každá si brala postupne ku káve – jednoducho, mali piknik ako niekde na arabskej púšti a nie na terase kaviarne štvorhviezdičkového hotela...
Ester sme stretli hneď prvý večer...bola z Haify a prihovorila sa nám, keď zistila, že ja som tá osoba, kvôli ktorej musela opustiť bezbariérový apartmán a presťahovať sa do izby vedľa. Podobne ako niekoľko iných hostí z Izraela, aj ona musela ostať v hoteli dlhšie ako mala pôvodne v pláne, keďže kvôli konfliktu Izraela a Iránu bolo uzavreté letisko v Tel Avive a oni sa nemali ako dostať domov. Večer pred naším odchodom sa k nim pridali aj hostia z arabských krajín, lebo kvôli iránskym útokom na americké základne svoj vzdušný priestor na istý čas zavrel Katar, Kuvajt aj Emiráty – do Rijádu v Saudskej Arábii sa stále nelieta z Viedne priamo, ale väčšinou cez Dohu alebo Dubaj. Atmosféra v hoteli by sa tak dala charakterizovať jedným slovom ako turbulentná a zdanlivo vzdialený konflikt na Blízkom Východe sa zrazu preniesol na Slovensko a bol až hmatateľne blízky...
Dnes ráno na mňa v mobile vybehol nejaký článok o tom, ako sa chudáci slovenskí dovolenkári snažia dostať z Dubaja, aké stresy tam zažívajú a vôbec, ako tam trpia. A uvedomila som si, že áno, že hlavne bulvár vždy zaujímajú podobné pikošky, ktorými sa snaží útočiť na naše emócie, aleže som nezachytila žiadnu správu o tom, že v podobnej situácii sa ocitli aj hostia z iných krajín u nás - a tak o tom píšem aspoň tento blog...
