Keď chcete o nejakých miestach písať, musíte mať k nim najprv vzťah. Preto píšem o Blízkom Východe, o Londýne alebo aj o Slovensku, lebo som tam žila a preto zatiaľ nepíšem o Brne, keďže za ten rok, čo tu žijem, som si k tomuto mestu ešte žiadny vzťah nevytvorila…
K Libanonu som získala vzťah v septembri 2017, keď bol manželovi prvýkrát diagnostikovaný zhubný nádor na mozgu. Žili sme vtedy v Kuvajte a vďaka medzinárodnej zdravotnej poisťovni sme si mohli vybrať operáciu v ktorejkoľvek lokalite Blízkeho Východu - Dubaj nevynímajúc. Napriek tomu sme sa rozhodli pre nemocnicu Sacré-Coer v libanonskom Bejrúte a nikdy sme toto rozhodnutie neoľutovali. Špičkoví odborníci, perfektná starostlivosť, profesionalita na každom kroku – okrem cestovania úzkymi a prepchatými uličkami Bejrútu nebolo nášmu pobytu tam čo vyčítať. Libanon sme si jednoducho zamilovali a o našom neskoršom dvojmesačnom pobyte tam počas manželovej rádioterapie som napísala knihu. A aj keď manžel nakoniec v auguste 2019 v Londýne chorobe podľahol, Libanon ostal mojou srdcovou záležitosťou doteraz…
Včera po vyše osemmesačnej neúspešnej snahe o zostavenie vlády odstúpil libanonský premiér Saad Hariri, dôvodiac, že mu nie je umožnené zostaviť vládu odborníkov a že plátanie doterajšieho kabinetu, vytvoreného na základe straníckej a náboženskej príslušnosti, nepovažuje za schodnú cestu. Svoj prejav ukončil slovami „ And may God save this country.“ - „Nech Boh ochraňuje túto krajinu“. Hariri neodstúpil prvýkrát, ale po prvýkrát nabrala kríza v Libanone súčasné rozmery a jej súčasťou je aj pre nás nepredstaviteľná chudoba. Z obchodov zmizli základné potraviny, je nedostatok liekov a pred benzínovými pumpami stoja kilometrové śóry – benzín jednoducho nie je. A takisto dochádza už aj mazut, potrebný na plnenie generátorov, vyrábajúcich elektrinu – väčšina domácností je bez elektriny už viac ako polovicu dňa. Prepad miestnej meny na úroveň 1 americký dolár za 21.000 libanonských lír znamená napríklad to, že máte mesačný príjem 40 dolárov, z čoho sa jednoducho nedá vyžiť. Ľudia vyšli do ulíc a v mene podpory Haririho si defacto vybíjali zlosť – zapaľovali autá, rabovali obchody - zúfalá doba si žiada zúfalé činy…
Paradoxne zábery z Libanonu na Al Jazeere by si niekto mohol zameniť so situáciou v Juhoafrickej republike. Aj keď tam som nikdy nebola a okrem niekoľkých známych, s ktorými som sa stretla v Rijáde a v Kuvajte, nepoznám odtiaľ nikoho, zábery v českých médiach ma zaujali. Naozaj vyzerali podobne ako tie z Libanonu – horiace autá, vyrabované obchody, násilné útoky na farmy s jediným cieľom zničiť, čo niekto iný vybudoval – aj keď celé pod záštitou politickej kauzy, keďže prívrženci uväzneného prezidenta Zumu takto prejavovali svoju nespokojnosť. Podobne ako v Libanone aj tu sa hovorí o hrozbe občianskej vojny a žiadne optimálne riešenie sa nečrtá…
A tak som si mimovoľne spomenula na môj predchádzajúci blog o Libanone...prirovnala som ho vtedy k autíčku na zotrvačník, ktoré jednoducho dôjde a zastane a bude čakať, kým ho niekto rozbehne - autíčko na zotrvačník sa totižto nemôže rozbehnúť samé, musí dostať impulz zvonka. A povedala som vtedy aj to, že mám pocit, že aj Slovensko je na tom podobne a dnes mám ešte intenzívnejší pocit, že som sa nemýlila. Vidiac zábery agresívnych demonštrantov pred Úradom vlády či rozvášnené davy na hraničných prechodoch mi napadlo, že je naozaj len otázkou času, kedy sa aj u nás začne diať niečo podobné. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale nepripadá aj vám, že toto neustále hádanie sa vládnej koalície, ktorá absolútne ignoruje želania bežných občanov ( a to už vonkoncom nie, žeby sa o nich aspoň trochu starala ) k ničomu inému ani viesť nemôže, iba k tomu, že aj slovenský národ vyjde do ulíc a bude žiadať zmenu ?
A preto si myslím, že je tak dôležité písať o Libanone...
