Sedela som pri okne a hľadela na miznúce siluety Kuwaiti Towers, na Anjiefa beach, kde sme sa zvykli chodiť prechádzať, na obrovský Avenue Shopping Mall, kde sme boli iba raz, keďže obchodné domy naozaj nemusím, na jasnomodré more Perzského zálivu, ktoré po chvíli vystriedalo túto scenériu. Bolo mi smutno...
Mimovoľne som si spomenula na môj prvý let z Londýna do Rijádu 21.apríla 2011...letela som vtedy do neznáma...mala som motýle v bruchu a abáju v taške, pripravená si ju obliecť v momente ako začne lietadlo pristávací manéver. Abáju som si kúpila už v Londýne, ako mi nakázal manžel, ktorý ma čakal v dave Indov a Pakistáncov na rijádskom letisku. Kúpiť abáju na mojich 185 cm bol ťažký boj, keďže všetky normálne veľkosti mi boli krátke a predavači v obchodoch s „Islamic Fashion“ tvrdili, že musím mať ruky zakryté po zápästia a nohy po členky. Vtedy som sa na tom bavila...vidiac potom neskôr všetky tie od hlavy po päty v čiernom – včítane rukavíc a ponožiek – zahalené domáce, pochopila som, že som prišla do iného sveta. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla... a keď som si zvykla, musela som odísť...
Vracala som sa naspäť do Londýna...tam, odkiaľ som pred tými siedmimi rokmi odišla. Londýn však bol iný a aj situácia bola iná...nemala som na sebe abáju a na londýnskom letisku ma nikto nečakal...manžel ležal po náročnej operácii na onkologickom oddelení University College Hospital London a ja som sa vracala z Kuvajtu, kde som bola vypratať náš apartmán a rozlúčiť sa s priateľmi. Bola mi zima...v Londýne pršalo a bolo nejakých 13 stupňov...v Kuvajte modrá obloha a 30...
Ale nebolo to len počasie, čo ma deptalo...obavy o manželovo zdravie, strach z budúcnosti, vlastné zdravotné problémy, to všetko mi behalo po rozume, keď som hľadela von z okna taxíka na mokré londýnske ulice. Vnímala som úplne iné veci ako pred tými jedenástimi rokmi, keď som – takisto s motýľmi v bruchu - pristávala v Londýne, letiac Ryanairom z Bratislavy, plná vzrušenia a očakávania. Vnímala som viac bezdomovcov na uliciach, viacej starších ľudí, viacej ľudí s chodítkami a palicami, viacej ľudí tmavej pleti...nič z toho ma neoslovilo predtým...vnímala som vtedy Londýn úplne inak a jednoducho len nasávala pulzujúcu atmosféru tohto multikultúrneho mesta ako špongia...
Multikultúrnym Londýn ostal, aj keď inak...v spomínanej nemocnici som za celú dobu manželovho pobytu tam stretla dve anglické doktorky a jednu anglickú sestričku...zvyšok tvorili Rumuni, Rusky, Litovčanky, Filipínky a Indky...pomocný personál bol z Ghany, Nigérie, Somálska či Kene...doktor, ktorý manžela operoval, bol Španiel, izbový doktor bol Číňan...podľa oficiálnych štatistík chýba anglickému zdravotníctvu vyše 40.000 pracovníkov...nechcem kritizovať, ale bohužiaľ, jednoznačne to poznať...
A tak sa snažím vyrovnať s tým, že informácie o mne na mojom blogovom profile nie sú momentálne až tak celkom pravdivé...že už nežijem na Blízkom Východe a že nebudem prinášať informácie o tom, čo tam zažívam...skôr to bude viac o tom, čo sa momentálne deje u našich „Brexitových“ susedov...napriek tomu svoj status zatiaľ nezmením...stále totižto verím, že sa znovu vrátim na miesta, kde som prežila sedem šťastných rokov...Insallah!
