Seriál československej televízie „Zkoušky z dospělosti“ totižto bežal na televíznych obrazovkách v roku 1979, presne vtedy, keď som bola aj ja a moji spolužiaci v maturitnom ročníku. Pozerali sme ho všetci...bol to prvý seriál, ktorý naozaj hovoril o tom, čo sa deje v dušiach stredoškolákov, mapoval prvé lásky, priateľstvá, vzťahy medzi učiteľmi a študentami a áno, ukazoval aj maturitu ako dôkaz istej pripravenosti pre ďalší život. Okrem krásnej hudby Ladislava Štaidla, ktorú prikladám a dúfam, že sa bude dať otvoriť, to bolo všetko realitou nášho vtedajšieho života... https://www.youtube.com/watch?v=729D3N3zOKk&list=RD729D3N3zOKk&start_radio=1&t=16
Moje gymnaziálne roky stále patria k tomu najkrajšiemu, čo som v živote prežila. Boli sme na GAMČA (Gymnázium Alexandra Markuša na ulici Červenej Armády v Bratislave, predtým Groslingova a dnes opäť) pestrý mix z celého Slovenska, deti nadané na matematiku, „kockaté hlavičky“ – ako nás zvykli niekedy prezývať. Možno to bolo v tom, že sme boli takáto rôznorodá zmes internátnikov aj Bratislavčanov, možno to bol skvelý mladý triedny, ktorý to s nami vedel, možno obidvoje dokopy, čo spôsobilo, že sa z nás stala vynikajúca partia. Vzájomne sme sa podporovali, pomáhali si a nevedomky si rozširovali obzory požičiavaním kníh či hudobných nahrávok, posúvaním informácií o koncertoch či divadlách, a áno, aj v tom čase sme mali štyri hodiny angličtiny týždenne a praktizovali ju na textoch Beatles, Pink Floyd a mnohých ďalších hudobných skupín. Boli sme jedny z mála, čo maturovali v roku 1980 a aj skutočne rozumeli textu „ Another brick in the wall...“- na väčšine gymnázií vtedajšej Československej socialistickej republiky sa angličtina nevyučovala. Boli sme úžasná partia šestnástich chlapcov a deviatich dievčat, z ktorých sme sa momentálne scvrkli na dvadsiatku. Aj moja prvá študentská láska, do ktorej som bola zaľúbená v období, keď bežal spomínaný seriál, už nie je medzi nami. Ostali mi ale krásne spomienky na prvé rande, na prechádzky pri Dunaji, na spoločné výlety, lyžovačky, brigády - dal by som sa podľa nich určite natočiť podobný seriál...
Minulého roku sme mali mať stretávku 40 rokov po maturite...najprv v máji, ale kvôli koronavírusu sme ju odložili na október. V októbri sme ju museli odložiť opäť - zatiaľ na neurčito. Ktovie, koľkí sa zídeme, keď sa nám to konečne podarí...
Spomínaný seriál ma vrátil v spomienkach nielen k mojej mladosti, ale nevdojak mi prišli na myseľ aj dnešní maturanti. Študenti, ktorí by mali za pár týždňov zvládnuť „Skúšky dospelosti“ . Nielen na Slovensku, ale aj v Česku sa riešia zavreté školy a spôsob, ako čo najlepšie zmanažovať tohoročné maturity „bez straty desiatky“. Svojím spôsobom mi ich je tak trochu ľúto. Prichádzajú o všetky tie nádherné zážitky zo stredoškolských čias a zároveň v podstate aj o možnosť skutočne dokázať svoju dospelosť. Ono totižto vyprodukovať v rámci maturitnej písomky štvorstranový sloh v rodnom jazyku na slušnej úrovni nie je až taká sranda. My sme okrem toho museli samozrejme, v tej dobe, písať ešte aj sloh v ruštine a my, matematici, sme mali navyše dokonca aj písomku z matematiky. Dnes by sa asi povedalo, že to bol stres a že nie je dobré sa zbytočne stresovať. Vtedy nikto žiadny stres neriešil, maturitné skúšky sa brali ako možnosť dokázať, že študent je naozaj schopný v danom momente sa plne sústrediť a v podstate preukázať, čo sa za tie štyri roky naučil. Podobne aj ústne maturity...boli ukážkou schopnosti sa prezentovať, vyjadrovať sa na úrovni a logicky kombinovať získané vedomosti. Boli to naozaj „Skúšky z dospelosti“, ktoré mnohým z nás prakticky otvorili dvere k štúdiu na vysokých školách, k našej budúcnosti. Bolo to náročné, ale bohužiaľ, dnešná mládež to má oveľa, oveľa komplikovanejšie a ktovie, kde vlastne ich posunie zvládnutie tohoročných maturitných skúšok. Možno raz niekto niekedy príde s nápadom natočiť seriál o maturantoch počas korony - akurát netuším, aký bude jeho názov...
