Do programu miestami nesúrodej ale zato zomknutej partie, ktorej členovia prijali na tento pobyt pseudonymy Linus, Erikson, Nokia, Ikea a Volvo, sa tak na tento rok dostalo polárne Švédsko. Funkcie členov boli nasledovné: Erikson – kuchár, Nokia – kronikár, Ikea – fotograf, Volvo – hundroš a už spomínaný Linus - snívač sna.
V tejto zostave sme sa stretli v predraženej izbe v upršanom nórskom Narviku jednej júnovej noci, za plného polárneho dňa. Prerozdelenie potravín sme realizovali ešte tej noci. Najviac bolo klobásy, cesnaku a cibule. Kuchár skupiny mal dôkladne pripravený jedálny lístok so zoznamom proviantu, ktorý bolo treba priebežne dopĺňať.
Na raňajkách nasledujúce ráno sa nám podarilo vzbudiť pozornosť hlasným vtipkovaním, na ktorom sa pochopiteľne ostatní hostia nezabávali tak dobre ako my. Akurát sa zmohli na otázku, čo je to za jazyk, ktorým komunikujeme.
Panoramatická jazda vlakom z nórskeho Narviku do švédskeho Abiska, bráne do rovnomenného národného parku sa niesla v znamení dopĺňania tekutín. Viedla káva a koňak, u niektorých v podobe zmiešaného long-drinku. Na stanicu Abisko nás nikto vopred neupozornil a tak sme z vlaku vyskakovali neorganizovane, lapajúc ruksaky a iné rozložené veci po stoloch a sedadlách. Načatú druhú pollitrovku koňaku sme tiež stihli zobrať.
V turistickom centre v Abisku niektorí z nás spontánne prijali priezviská a trvalé bydlisko svojich spolupútnikov za účelom získania nezanedbateľnej rodinnej zľavy v švédskom turistickom klube, ktorého členmi sa na nadchádzajúce dni v každom prípade oplatilo stať.
Keďže naďalej vytrvalo pršalo a v hmle, ktorá zahaľovala od budovy turistického centra všetko smerom nahor, nebolo nič vidno, zvolili sme obed v miestnej samoobslužnej reštaurácii, ktorý sa pretiahol až do neskorých poobedných hodín. Keď sme pohli zásobami reštaurácie a prestalo pršať, vyrazili sme na prvý úsek cesty do Abiskojaure, chaty vzdialenej 14 km. Zároveň sme tak načali najsevernejší úsek turistickej tzv. Kráľovskej cesty známej ako Kungsleden. Krajina nás nijako zvlášť neprekvapovala, rovinatý chodníček sa vinul pomedzi zakrpatené briezky a sem-tam sme stretli potok. V diaľke sme videli ploché zasnežené kopčeky. Prekvapovali len časté označenia železničných priecestí ako ich poznáme zo Slovenska, pričom žiadna trať nenasledovala. Časom sme pochopili, že táto značka označuje zimnú cestu pre snehové skútre a bežkárov.
Prekvapil nás aj fakt, že sa neveľmi dalo piknikovať: akonáhle sme zastali, krutá zima nás do dvoch minút hnala ďalej. A tak sme dorazili na Abiskojaure v pomerne slušnom čase. Na chatách v tomto národnom parku nie je elektrina, sprchy ani splachovací záchod. Zato je tu sušiareň, sauna a zväčša aj obchodík so základnými potrebami. Všetko je čisté, perfektne zorganizované a hlavne drahé. Od platiaceho hosťa sa očakáva spoluúčasť na čistote, pri nosení vody či rúbaní dreva. Jedno z prvých slov vo švédčine, ktoré sa tak naučíte, je slask – pomyje. Tie treba tiež po sebe vyliať do špeciálnych nádob. Ak sa chcete umyť, najlepšou voľbou je zájsť do sauny. Klasická piecka ohrieva nielen saunu ale aj vodu, ktorú si miešate v miskách so studenou a olievate sa ňou. Ak sa ale chcete poriadne osviežiť po saune, treba prejsť po móle až k jazeru, ktorého breh je na tento účel upravený. Na hanblivosť tu radšej zabudnite, v opačnom prípade vás čaká týždeň bez hygieny.
Vyhriati, unavení a hladní sme zo sauny vpadli do kuchynky, kde skupinový kuchár pripravil skvelú večeru, ku ktorej padla jediná fľaša talianskeho vína, importovaná zo Slovenska.
Nasledujúci deň nás čakala etapa do Alesjaure. Ako inak, ráno pršalo. Napodiv väčšina osadenstva vyrazila do dažďa. Postupne sme na chate ostali sami. Napokon aj chlapčenská časť našej partie znervóznela pri pomyslení na 22 km etapu, ktorá nás v tento deň čakala. Okolo obeda zazipsovaní do nepremokavých šuštiakov vyrážajú a do piatich minút sa vracajú. Zviklal ich smerovník s neznámymi názvami, takže si s nami, profesionálnymi sprievodkyňami, ozrejmujú, kam to vlastne dnes ideme.
My dievčatá, Nokia a Ikea, sme nespanikárili. Vytrvalo sme na chate celé popoludnie hrali karty. Pršať prestalo okolo štvrtej a o pol šiestej podvečer sme usúdili, že môžeme vyraziť. Keďže zastavovať sa veľmi nedalo, už okolo jedenástej večer sme dorazili na Alesjaure. Opäť sme mali možnosť oceniť existenciu skupinového kuchára aj miestne nízko alkoholické švédske pivo v ľudovej cene približujúcej sa piatim eurám, avšak sauna z pre nás nepochopiteľných dôvodov (veď je svetlo!) bola už zavretá. Vzrástlo v nás odhodlanie na ďalší deň pridať a nezmeškať na ďalšej chate niečo také samozrejmé a zároveň nevyhnutné ako je sauna v týchto podmienkach.
