Pedriza dokáže učarovať. Je rajom pre turistov a eldorádom pre lezcov.Neveľká oblasť je súčasťou novovzniknutého národného parku Sierra de Guadarrama, vzdialená asi 40 km od Madridu.
Táto obrovská žulová skalná záhrada ničím nepripomína horské žulové masívy, ako ich poznáme na Slovensku: zvetrávanie žuly v tunajšom suchom a extrémnom počasí je odlišné.
Skaly, vystavené vysokým letným teplotám podliehajú erózii nazývanej deskvamácia. Táto je typická už spomínanými oblými tvarmi, vytvárajúcich rôzne nezvyčajné formy.
Divotvorné balvany a skalné masívy majú tak rôzne mená: Slon, Ťava, Korytnačka, Boží prst, Božia ruka, Strašidlo, Kladivo, Lietadlo, Zajace, Pyramída, Tvár, Tvár, Bábika, Šikmá veža, 3 koruny, Slimák, Hrad, Indián, Sediaci muž, Ľudská hlava, Mních, dominantnými sú však určite Helma, Sfinga, Vták či Veže, ktoré sa dajú rozoznať z diaľky.
Les je tu neveľký a riedky a tak v lete stretnete turistov len pri potoku, využívajúc enormné hladké „vane" na osvieženie. Viac turistov na chodníkoch stretnete počas jarných a jesenných víkendov, až pokým nenapadne sneh.
Ráno treba vstať skoro, lebo záujemcov je veľa a keď sa vnútorné parkovisko naplní, strážca vás dnu nevpustí a túra sa vám predĺži o nejakú tú hodinku.
Hlavné chodníky zvané GR sú vcelku dobre označené. Akonáhle odbočíte medzi skalné útvary, pripravte sa na „popoliezanie". Mužíky síce tiež označujú chodník, neoznačujú už však jeho obtiažnosť. Často na takto označenom chodníku okrem dobrého pocitu z využitia všetkých svalov na tele sa natíska aj neodbytný dojem, že ste šimpanz.
Ak zídete z označeného chodníka, zistíte to veľmi ľahko: bez lana sa nedostanete nikam a treba už len veriť, že sa budete vedieť vrátiť. Raz som blúdila na niekoľkých desiatkach metrov štvorcových hodinu a pokračovanie chodníka som nenašla. Musela som sa vrátiť, lebo v snehu som si netrúfala pokračovať neistou (ne)cestou a po vlastných stopách sa mi podarilo vrátiť.
Moja posledná túra bola do Pedriza Posterior alebo slovensky do Zadnej Pedrize. Menej frekventovaná, zato však rovnako fascinujúca krajina. Z chodníka sme zišli niekoľkokrát. Zliezali a vyliezali sme komíny a bruchá, preliezali tunelmi a vtesnali sme sa do štrbiny už na prvý pohľad zaručene užšej ako naše (štíhle) postavy.
Pochopiteľne, bola označená mužíkom a teda bolo treba ňou prejsť. Horské kozy (ktorých je tu neúrekom), postávajúce nad nami, vyjadrili svoj názor jednoznačne spustením množstva drobných bobkov priamo na nás a s obratnosťou im vlastnou zmizli z dohľadu. Zakliesnení v štrbine, ťahali a tlačili sme sa navzájom, aby sme ňou prešli. Keď sme konečne vyšli sme von, čakal nás opäť nový pohľad, nový reliéf, nové tvary.
Tí, ktorí už poznajú Pedrizu ako vlastné topánky, vymýšľajú rôzne zábavky na obohatenie: napríklad si vytýčia Pedrizou priamku a sledujú ju. Pochopiteľne, bez sedacieho úväzu a lana to nejde. V každom prípade, netreba chodiť sám. Každoročne sú tu obete. Tie spravidla nezamrznú ani neumrú od vyčerpania. Takmer vždy ich koncu predchádza pád do nespočetných škár, trhlín a roklín. Poslednú našli na miestach, ktorými sme prechádzali deň po jej nájdení. Ležala tam rok, dobre ukrytá v trhline a vďaka početným supom ani po mesiacoch forénzneho výskumu doteraz nebola identifikovaná.
Sem sa však ľudia málokedy vyberú sami a za iného ako slnečného dňa. Španieli sú družný a počasím rozmaznaný národ. Ak nie je plechovomodré nebo bez obláčika, nikam nejdú. Ak je jesenná hmla (a my Slováci prevetraní počasím, čo sa tu s nami nemazná, šípime inverziu), je pre nich jednoducho zamračené. Tak prichádzajú o čarovné odhalenie, kde v rednúcej hmle prežiarenej slnkom sa vynárajú ružové skaly, modré nebo, sem-tam dub či borovica, skáčuce kozy a večne krúžiace supy. To je Pedriza.
