Čierna Afrika nebola mojou vysnenou destináciou. Hlavným argumentom na cestu do Kene sa pre mňa napokon stali baobaby. Tie som túžila vidieť odkedy som si prečítala Malého Princa. V Nairobi vtedy navyše žila naša dobrá známa, čo nám rozhodnutie aj cestu značne uľahčilo.
S výdatnou pomocou našej kamarátky sme našu cestu dôkladne naplánovali. Šlo o akýsi trojboj. Hory, safari a more. Len v opačnom poradí, aké sme chceli.
Aklimatizácia prebehla v Nairobi, v byte u Daniely. Hlavné mesto Kene nie je pre bielu ženu celkom bezpečným miestom. To bola jedna z prvých vecí, ktoré sme sa dozvedeli. Vyjsť si len tak sama na ulicu nie je dobrý nápad. Naša kamarátka tam bola tak trochu v domácom väzení. Nič hrozné, ale treba si na to zvyknúť.
Od plánovanej cesty nočným vlakom do Mombasy nás odhovárala. Sama cestu neabsolvovala a šírili sa o nej zlé fámy. Moja spolucestovateľka (z iných ciest známa ako Nokia, volajme ju tak aj naďalej) má strach vyoperovaný a tak rozhodnutie nechala na mne. Po prepátraní všetkých dostupných informácií na webe vo mne cesta nočným vlakom z koloniálnej éry žiadne obavy nevyvolala, skôr naopak. Lunatic express ma zaujal svojou históriou a stal sa jednou z ďalších atraktivít Kene (v prioritách pochopiteľne ďaleko za baobabmi). Romantické kúzlo tejto cesty bolo neodškriepiteľné.
Tento vlak nazývaný aj Železný africký had je na trati skonštruovanej pred viac ako storočím dnes už minulosťou. Svoju poslednú cestu absolvoval v apríli 2017 a v máji toho istého roku bol nahradený veľkolepým čínskym projektom „Madaraka Express“ vedeným paralelne so starou traťou. Stará železnica fungovala 116 rokov. My sme cestu absolvovali takpovediac ako jedni z posledných pasažierov.
Stavba Ugandskej železnice, spájajúcej Indický oceán s Ugandou, bola dokončená v roku 1901 ako projekt Britskej koloniálnej vlády. Úzkorozchodná trať o šírke 1 m mala celkovú dĺžku 1060 km, z Nairobi do Mombasy to bolo 530 km. Hlavné mesto Kene sa rozvinulo vďaka železničnému spojeniu. Pred spustením železnice bolo Nairobi len občasným neobývaným močiarom.
Na stavbe pracovalo 32000 robotníkov, z ktorých časť bola prepravená z Indie. Pri stavebných prácach zahynulo približne 2500 mužov. Dôvodom boli horúčavy, sucho, choroby ale aj nepriateľské výpady miestnych kmeňov. Línia železnice rozdelila najväčšiu chránenú rezerváciu Kene, Tsavo, na západnú a východnú časť. Tu sa údajne začal objavovať pár ľudožravých levov, ktoré útočili hlavne v noci a spôsobili zmiznutie desiatok robotníkov. Všadeprítomný strach ale aj vysoké náklady boli dôvodom pomenovania Lunatic (šialený). Dostavba železnice bola však vecou britskej hrdosti.
Od nadobudnutia samostatnosti Kene sa postupne začali prejavovať nedostatky v servise. Okolo roku 2000 bol už stav železnice v dôsledku nedostatočnej údržby vážny. Na konci éry Železného afrického hada trvala cesta vlakom z Nairobi do Mombasy takmer celý deň v porovnaní s 12 hodinami na začiatku 90. rokov. Pri rýchlosti nad 40 km/h hrozilo vykoľajenie a priemerná rýchlosť bola okolo 30 km/h, pričom v tme bola rýchlosť znížená na minimum.
V čase našej návštevy v januári 2017 mala cesta podľa harmonogramu trvať 16 hodín. Cez agenta sme si kúpili lístky do lôžkového vozňa 1.triedy. V cene bola aj polpenzia.
Podvečer nás domáci s obavami odviezli na železničnú stanicu v Nairobi. Na rozpadnuté cesty, chodníky, stánky a budovy sme si už zvykali, stalo sa to akousi súčasťou Afriky. Verili sme, že vlak bude pojazdný a tiež, že nenadobudne meškanie 2 dni, ako sa to v minulosti už stalo.
V našom kupé boli práve 2 lôžka. Pri letmom pohľade sme usúdili, že zažilo už lepšie časy. Upratané určite bolo, ale naposledy niekedy dávnejšie. Našťastie, posteľné prádlo bolo očividne čisté.
Ruky sme si dezinfikovali každú chvíľu, a to bol covid vtedy ešte v nedohľadne. Stačilo sa pozrieť z okna a okamžite sa dostavilo nutkanie dezinfikovať. Predmestia Nairobi nás šokovali nekonečnými slumami z vlnitých plechov a všadeprítomným farebným igelitovým „nánosom“. Posedávali na ňom matky s deťmi, pobehujúce ratolesti nám radostne mávali a brodiac sa v igelitoch sa pásli domáce zvieratá. Nevedeli sme si predstaviť, čo tam žrali. Neskôr som sa dozvedela, že Kibera na okraji Nairobi je najväčším mestským slumom nielen v Keni, ale v celej Afrike.
O to viac nás prekvapilo, keď z tohto takpovediac smetiska kráčali popri trati, zjavne do práce, dve bezchybne odeté dámy v lodičkách, s dokonalými účesmi, akoby vystrihnuté z módneho časopisu.
Pochopili sme, že sa pozeráme na bežný štandard. To, kde a ako títo ľudia žijú, ich nedostatočný prístup k vode, skládka na ktorej žijú – je súčasťou ich akejsi normálnosti. Ako u nás na sídlisku. Ľudia sa pekne oblečú a idú do práce alebo do kostola. My nevidíme sídlisko, oni nevidia vlnité plechy a odpad. (Mimochodom, nasledujúci rok pod hrozbou pokút Kenská vláda zakázala igelitové tašky. Dodnes neviem, či ten zákaz vyriešil skládky farebného odpadu).
V čase večere sme trochu nesvoje opúšťali naše kupé na ceste do jedálenského vozňa. Tak ako množstvo iných chýbajúcich či nefunkčných vecí vo vlaku (ventilátory, vypínače..), kupé sa dalo zamknúť iba zvnútra. Zobrali sme si všetky cennosti a opustili naše útočisko. Oplatilo sa. Jedlo bolo skvelé a pitie bolo balené, čo sme ocenili. Navyše zažltnutá tapeta a sčasti historické servírovanie jedálenského vozňa evokovali mierne ošuntelý a sparťanskejšie pôsobiaci Orient expres. Čas sa na ňom podpísal, no napriek tomu sa v ňom dala tušiť zašlá sláva niekdajšej koloniálnej éry.
Deň sa chýlil ku koncu a krajina za oknami sa v lúčoch veľkého zapadajúceho afrického kotúča prefarbila do červena. Suchá savana s kríkmi bola prerušovaná zeleným porastom a stromami v okolí riek a strží.
Tak ako to v rovníkových krajinách býva, zotmelo sa o šiestej a v okamihu. Hľadela som potom cez okno ešte dlho do temnej mesačnej noci. Krajina bola v tme tajomná. Pomaly sa zvažovala k oceánu. Baobaby som však hľadala márne. Hlavné mesto leží vo výške 1700 m a „tučné“ stromy rastú v týchto zemepisných šírkach do nadmorskej výšky 500 m. Prvý baobab som zahliadla v mesačnom protisvetle niekedy nadránom. Jeho obrys bol nezameniteľný. Moja duša jasala. Keď sa rozvidnelo, „tučných“ stromov ale aj paliem pribúdalo.
Pred Mombasou sa nám naskytol pohľad na záliv Indického oceánu. Náš vlak dorazil do Mombasy s pol hodinovým meškaním oproti grafikonu. Bolo okolo poludnia nasledujúceho dňa a najvyšší čas opustiť rozpálený železný vozeň. Len ťažko som si dokázala predstaviť ďalších 12 či 20 hodín vo vlaku, ako to zažili mnohí cestujúci pred nami.
Stanicu Mombasa sme opustili ako posledné. Čakal nás dohodnutý taxík na hotel. Šofér nám ochotne ukázal renesančnú pevnosť v meste. Na rozdiel od Nairobi, Mombasa je vraj vcelku bezpečné mesto. A tak sme sa vrhli v ústrety novým zážitkom na východnom pobreží Afriky.
