Bea Kvaszová vyštudovala zoológiu na Univerzite Komenského. Špecializovala sa na etológiu zvierat. Diplomovú a dizertačnú prácu venovala etológii svišťov v Tatrách a Pyrenejách. Neskôr sa v Španielsku venovala cestovnému ruchu. Je držiteľkou oprávnenia horského sprievodcu. V súčasnosti prevádzkuje ubytovacie zariadenie pod Tatrami. Intenzívne sa venuje cestovaniu a turistke v prírode. Žije striedavo v Španielsku a na Slovensku.
Poznáme sa viac ako 40 rokov, za nami (a dúfam, že aj pred nami) je množstvo výletov do prírody.
Viackrát sme spolu v lese naďabili na čerstvé medvedie stopy. Posadnutá etológiou, vždy ich chcela pozorovať. Napokon sa mi ju vždy podarilo presvedčiť, aby sme nechali medveďa medveďom a šli po svojom.
Keď je však sama, medvede (aj iné zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí) pozoruje. Nefotí ich, nepíše o nich, len študuje ich správanie.
Minulý júl sme spolu tri staré kamarátky (všetky tri prírodné živly) na letnom výlete stretli medvedicu s dvoma mláďatami. Zastali sme, medvedica sa napriamila, zavetrila a dala pokyn svojmu potomstvu na ústup. Žiadne ohrozenie, žiadna panika, žiadne stresy. Na našej ani na medvedej strane.
S Beou sa porozprávam o jej výletoch do prírody a o nedávnej hystérii okolo medveďov.
...
S: Ako dlho sa venuješ zvieratám a zoológii?
B: Už ako šesťročná som vedela, že chcem byť zoológ. Chcela som pozorovať tie veľké chlpaté zvieratá čo ma nasmerovalo k etológii. Odvtedy sa to nezmenilo. Teraz mám päťdesiatjeden, tak si to spočítajte. Celý život.
S: Prečo ťa svet zvierat fascinuje a prečo nereaguješ ako všetci keď vidíš medveďa? Všetci utečú ale ty ho ostaneš ho pozorovať...
B: Neviem to celkom racionálne vysvetliť, to je asi ako keď sa niekto do niekoho zaľúbi, tak je tam časť racionálna, ale veľká časť je iracionálna, proste je to tak. Zvieratá ma odvždy fascinovali. To racionálne vysvetlenie by mohlo byť že keď pozorujem ich správanie, tak sa učím veľa aj o sebe. To je vysvetlenie, ak chcem byť veľmi intelektuálna (úsmev). Povedané inak, tak ako niekoho zaujímajú bagre, mňa zaujímajú zvieratá.
Alebo ešte inak. Keď niekto stretne v Bratislave černocha alebo Inda, tak vidí, že to je niečo úplne iné. Človek ani neutečie, ani sa nezľakne, len sa so záujmom pozrie a povie si: tak toto je naozaj niečo úplne iné ako ja, prípadne hľadá nejaké podobnosti. No a ja cítim niečo také s tými zvieratami, s tými medveďmi alebo levmi, alebo s vrchárkou alebo s hocakým zvieraťom. Je to príroda, je mi to veľmi blízke, ostanem, pozorujem to a snažím sa to pochopiť.
S: Počula som o tebe, že spávaš často aj sama v lese. Kde všade si na Slovensku spala v divočine? Nebojíš sa?
B: Vždy hovorím, že som veľmi náročná, nestačia mi štyri alebo päť- hviezdičkové hotely, ja potrebujem tisíchviezdičkový hotel (smiech). Spávam úplne hockde. Myslím, že som na Slovensku spala v každom pohorí, aj v Tatrách (to by som asi nemala hovoriť nahlas...), na veľa miestach. V niektorých obdobiach života som spávala viac vonku ako vnútri, teda hlavne v lete. Spávala som vonku aj v Pyrenejách, v Kantábrii, dokonca aj v Afrike.
A fakt sa nebojím. Som prezieravá a keď spím vonku na Slovensku, tak idem mimo chodník, lebo ľudia sú všelijakí a mohli by ma nájsť a teoreticky mi ublížiť. Ale zvierat sa nebojím vôbec. V divočine, tam kde ma nenájde žiaden človek, sa cítim bezpečnejšie, ako v blízkosti nejakého obydlia alebo cesty.
S: Dokonca si vraj spávala vonku sama aj v divočine v Izraeli či v Keni. Je to pravda?
B: Áno spávala som vonku aj v Izraeli na púšti, veľa miestnych ma od toho odhováralo. Aj v Keni ma od toho všetci odhovárali. Ale to boli všetko ľudia, ktorí nerozumejú zvieratám a nemajú moje skúsenosti.
Na tej izraelskej púšti to bolo veľmi zaujímavé. Žijú tam bežne hyeny, ale aj zopár leopardov. V informačnom centre mi povedali, že z bezpečnostného hľadiska je možné spanie iba vo kempoch. Putovala som potom celý deň a nevidela som žiadne zvieratá. Vošla som do kaňonu a k večeru som si tam našla miesto na spanie. Rozložila som si karimatku a spacák. V noci som sa zobudila na pohyb okolo seba. Zasvietila som si čelovkou. Všade okolo mňa svietili oči. Povedala som si: mne je jasné, sa veci majú, len kľud a spi, Bea, spi. A presne to som aj urobila. Ráno som bola rovnako celá ako večer.
V Keni to bolo podobné. V niekoľkých národných parkoch to tak vyšlo, že v tých vyšších partiách som spala niekoľko nocí vonku, aj tam bez stanu. Rovnako som sa nebála a rovnako dobre to dopadlo. Možno sa na mňa prišli zo zvedavosti nejaké zvieratá pozrieť, ale ja o tom neviem. Naozaj som tvrdo spala. Zvieratá to nemajú tak, že by vás chceli loviť. Môže sa to stať, ja nevylučujem všetky tie chýry v Afrike o tých ľudožravých levoch, to sa naozaj stalo. Ale to sú zvieratá, ktoré majú deformované správanie. My sa tu bavíme o divých zvieratách, ktoré majú normálne správanie.
S: Aké najzaujímavejšie zážitky máš z takýchto ciest?
B: Je to úžasné, pozorovať levy a leopardy v Afrike. Bola som aj na mesačnom ornitologickom pozorovaní v Ekvádore, to bolo tiež fantastické. Ale ja keď vidím po stý krát orešnicu perlavú medzi Štrbským a Popradským plesom, zakaždým sa zastavím a pozorujem ju, lebo vždy znova ma to fascinuje. Alebo aj keď v zime priletí na krmítko na chate sýkorka a pozorujem ako ju agresívnejší brhlík vyženie. Môžem to robiť hodiny.
Asi najúžasnejší zážitok mám z pozorovania podmorskej fauny a flóry z Indického oceánu v Keni. To bolo také prvé stretnutie s koralovými útesmi a zároveň tam plávali okolo nás delfíny. Bola som v takom nadšení, že som takmer zabúdala dýchať. Bolo fascinujúce vidieť takú rozmanitosť, také prírodné bohatstvo. Zároveň je to šokujúce, keď viete, že to umiera a ako rýchlo to umiera práve vďaka ľudskej činnosti.
S: Tento zážitok máme spoločný. Pre mňa to bol asi tiež naj zážitok aj keď nie som biológ. Na plávanie s delfínmi a na tú farebnosť nezabudnem do smrti. Vždy som si myslela, že farby rýb a koralov z animovaného filmu Nemo sa vracia sú vymyslené alebo aspoň prifarbené ale až tam som zistila, že sú naozaj skutočné. Ale áno, koraly postupne umierajú, teda blednú až umrú a vtedy ostanú biele. Tiež som šťastná, že som mala možnosť ich vidieť v plnej kráse, uvedomujem si, že je to niečo, čo ďalšie generácie už neuvidia.
S: V našom ubytovaní v lese sa teraz ľudia často boja aj vyjsť z chaty, že na nich za rohom číha medveď.. Čo im hovoríš?
B: Je zlé, keď sa ľudia boja. Pretože väčšinou sa neboja len medveďa, ale boja sa aj svojho života a všetkého naokolo. Je strašné takto žiť. Ja im ale nerobím psychológa. Snažím sa im vysvetliť, aké je to úžasné, stretnúť medveďa a že by si to mali užiť. Okrem toho, pravdepodobne ho aj tak nestretnú. My ľudia sme hluční, smrdíme a medveď naozaj nechodí tam, kde nás môže stretnúť. Je vskutku mizivá pravdepodobnosť stretnúť medveďa na značkovanom chodníku a v chatovej osade, kde sú ubytované kričiace deti a dospelí, ktorí popíjajú a sú hluční. Môže sa to stať na miestach kde je menej ľudí ako napríklad Kamenistá dolina, Rakytovské plieska, tam je väčšia pravdepodobnosť ho stretnúť a je to zážitok, to by sme si mali vážiť.
Ja chápem, že sa treba zbaviť strachu, ale nielen strachu z medveďov, treba sa zbaviť strachu všeobecne, lebo to nás v živote iba brzdí.
S: Boris Kollár na margo medveďov povedal, že „len blázon by teraz chodil do lesa“. Čo by si mu odkázala?
B: Odkázala by som mu, že každý rozumný človek práveže chodí do lesa, pretože tam je ten svet ešte v poriadku. Les nám umožňuje načerpať silu a pokoj ktoré potrebujeme. Aká je alternatíva? Čerpať energiu z asfaltu? Chodiť po baroch, užívať alkohol či drogy? Pre mňa je blázon človek, ktorý do lesa nechodí. Zjavne mám iné hodnoty a priority ako Boris Kollár, priam opačné.
S: Nedávno bola uverejnená fotografia z Liptova s lúkou, kde bolo údajne 28 medveďov. Čo si o tom myslíš?
B: Veľa ľudí sa mi zmienilo o tejto fotografii. Ja som ju nevidela, ale vyjadrím sa ako zoológ a zároveň ako človek ktorý pozerá prírodopisné filmy. Všetci sme videli množstvo medveďov na Aljaške, kde blízko pri sebe lovia lososy. Pretože majú dostatok potravy, ich teritoriálne správanie môže byť potlačené a nemusia navzájom bojovať. Nič iné si neviem predstaviť, že sa udialo na tej liptovskej lúke. Zaujímalo by ma, z ktorého salaša resp. bitúnku im tam hádžu kadavery, aby sa tak spokojne spolu všetkých 28 medveďov stretlo na jednom mieste. Inak sa to vysvetliť nedá. Svoje teritoriálne správanie potlačia len vtedy, ak majú absolútny nadbytok potravy. Takže je to zas len o tom, čo človek urobil zle.
S: Čo si má myslieť bežný človek, ktorý žije v meste, medveďa v živote nevidel a do lesa nechodí?
B: Bežný človek, ktorý nechodí do lesa, medvede nevidel, žije v meste.. to je asi také ako keby som sa ja mala vyjadrovať k jadrovej fyzike. Nemám na ňu žiadny názor, neviem sa k tomu vyjadriť. Takže alebo sa o to začnem zaujímať alebo si to nechám vysvetliť odborníkom. Ja by som im poradila, aby začali chodiť do lesa a keď sa začnú cítiť bližšie k prírode, určite ich pobyt v nej začne napĺňať pokojom a harmóniou. Potom začnú uvažovať o tom, aké bludy sú ľudia schopní vytvoriť, typu - aké je to všetko strašne nebezpečné, ako nás tie medvede roztrhajú. Nežijeme v rozprávke o červenej karkulke. Medvede ani vlci nie sú zlí. Ide o naše spolužitie s prírodou. Keď z nej chceme stále viac vyťažiť, zastavať ju, mať z nej peniaze – nastáva konflikt s divými zvieratami. Ukrajujeme im veľké oblasti ich habitatu, oni sa cítia ohrozené a vytlačené. Musíme si stanoviť priority, čo na Slovensku naozaj chceme. Chceme všetko vystrieľať, vybetónovať, predať a zužitkovať a mať tu jedno safari obohnané trojmetrovým plotom s 220 voltami, kde sa budeme za veľké peniaze na džípoch so sprievodom chodiť pozerať na posledných 10 medveďov a na posledné 4 vlky? Treba si uvedomiť, že máme obrovské šťastie, že Slovensko má ešte skutočnú prírodu, vážiť si to a byť na to hrdí. Že nie sme ako Holandsko, Belgicko, alebo veľa iných európskych štátov, kde tá divá príroda už neexistuje.
S: Ako to má naopak poňať človek žijúci na Poľane (kde je údajne najviac medveďov), ktorému medveď lezie na pozemok a ohrozuje hospodárske zvieratá či plodiny?
B: Moja skúsenosť je, že ľudia ktorí žijú v blízkosti divej prírody a mali toho medveďa a vlka za humnami po generácie, podliehajú menej hystérii, než ľudia čo prídu z Bratislavy na Podbanské a sú z toho celí preč, že by mohli stretnúť medveďa. Tá situácia sa navyše mení, tie zvieratá sú chránené, a súhlasím, že sa tým treba zaoberať a treba nájsť riešenie na konkrétne situácie. Musíme však mať na pamäti, že tie medvede a vlky tu boli vždy. V päťdesiatych rokoch 20.storočia sa na Slovensku chovalo 8 miliónov oviec a teda sme s tými divými zvieratami spolunažívali. Riešenia sa nachádzali a nájdu sa aj dnes. Záujmy človeka a prírody určite dokážeme skĺbiť, keď sa nepodlieha panike. Samozrejme za predpokladu, že nechceme z toho vyťažiť len my, že nechceme všetko pre seba a nechceme od tých zvierat aby sa nesprávali ako divé zvieratá. Teda aby nechceli žrať či presúvať sa. Ak tu teda chceme zachovať divú prírodu a národné parky, divé a chránené zvieratá v prirodzenom prostredí ako jeden z mála štátov v Európe, tak musíme prísť s nejakým kompromisom. Nemôžeme si vymyslieť nový veľký rezort na Poľane a chcieť aby tam široko ďaleko neboli žiadne divé zvieratá. Som presvedčená, že keď si ľudia sadnú a povedia si svoje potreby, pričom ochranári zastupujú tie divé zvieratá (lebo tie zatiaľ hlasovať nedokážu), tak sa dohodnú.
S: Čo by si navrhovala, ako upokojiť hystériu okolo medveďov?
B: Vždy ma prekvapí, keď na Slovensku nie je hystéria z toho čo by mala byť – teda z politickej situácie o tom kam sa náš štát rúti – ale je tu hystéria o medveďoch. Mne to pripadá úplne irelevantné a smiešne. Namiesto toho aby sme sa zaoberali tým, či nám tu bude vládnuť korupcia a klamstvo a zlodejina, je tu panika okolo medveďov. Je umelo vyvolaná, možno je to cielená stratégia predvolebnej kampane. Keď dám na misky váh tieto dve stránky nášho spoločenského života, tak tomu vôbec nerozumiem. Že niekto vyrába problém z niečoho, čo nie je problém. Z mojej dlhoročnej skúsenosti s medveďmi, s ubytovaním v lese Tatranskej Štrby, kde nám chodili medvede na smeti, každú noc v sezóne prevrhli tie kontajnery, každé ráno prišla brigáda a upratala to. Potom konečne urobili tie klietky na kontajnery, ktoré medveď nevie otvoriť a všetko bolo vyriešené zo dňa na deň. Takže toto je riešiteľné. Medvede sú v mnohých krajinách a majú to tam ošetrené. Netreba vymýšľať teplú vodu*
Takže skúsme sa zamerať na budúcnosť našej krajiny a spoločnosti, na to, čo nás ovplyvní na ďalšie desaťročia a nezaoberajme sa medveďmi. Tie nás naozaj neohrozujú, na rozdiel od mnohých našich politikov.
S: Chcela by si nechať čitateľom ešte nejaký odkaz na záver?
B: Veľmi si želám, aby si každý prírodu užíval a aby z nej čerpal toľko čo čerpám ja. Keď ju spoznáte, budete ju milovať a budete ju chrániť. Niečo, čo máte radi, nechcete ani strieľať ani ničiť. Takže choďte do prírody, správajte sa k nej citlivo a užívajte si ju.
AD*. Takáto ochrana odpadu a usmernenia pre turistov, ale aj uskladňovanie potravín či drogérie v kempoch mali v národných prakoch USA už pred desaťročiami. Áno sme zaostalí. Stačí použiť to, čo je už dávno vymyslené.
