K tomuto unikátnemu barokovému komplexu, národnej kultúrnej pamiatke bývalého kláštora Pavlínov, sme sa vybrali pešo z Podhájskej.
Kráčali sme alejou starých čerešní, ktorá akosi súznela s chátrajúcou stavbou kláštora. Pred kláštorom nás privítala veľká plocha, v nedávnej minulosti zrejme používaná ako parkovisko, dnes slúžiaca ako odkladisko vyťaženého dreva.
Mariánskej Čeľadi sa venuje viacero blogov, ktoré vzájomne preberajú informácie overené aj neoverené, dokonca aj ľudové povedačky (linky uvádzam na konci blogu). Skúsim teda pristupovať k tejto návšteve a samotnej ruine rýdzo racionálne. Podobne ako blogera Vladimíra Benčíka, vnútorne ma neuveriteľne škrie ľahostajný postoj Slovákov ale hlavne autorít a samotného majiteľa komplexu k tejto, ale aj iným pamiatkam. A zároveň chápem, že v súčasnosti máme oveľa závažnejšie problémy v spoločnosti. Dobré časy už boli a keď nebola vôľa vtedy, ťažko bude teraz.
Ešte stále sa tu dajú vidieť tri z pôvodných štyroch krídel duchovného komplexu. Štvrté krídlo vytváralo vnútorné nádvorie. Tvoril ho dvojvežový kostol z rovnakého obdobia. Z kostola dnes stojí len stena presbytéria, na ktorej je pribitý veľký drevený kríž a veľká tabuľa s upozornením o zákaze vstupu.
Napriek tomu, že bol v 70. rokoch kompletne zastrešený a okolo roku 2005 ešte existovali viditeľné zbytky strechy, dnes už nie je po nej ani pamiatka. Od východu je prístupný suterén s nižšou svetlou výškou, zaklenutý podobne ako celá stavba, barokovými tehlovými klenbami. Práve odtiaľto sa do podzemia šikmo zvažuje chodba, ktorá z môjho pohľadu spochybňuje dnes rozšírenú legendu o širokých, štvormetrových podzemných koridoroch vedúcich až ktovie kam...
Tento vchod do podzemia je dnes priechodný, aj keď zasypaný odpadkami. Obďaleč sú novodobé pobytové znaky akejsi sekty s postavou slúžiacou rituálu alebo len pre zvrátenú zábavu?
Z rovnostranného severného krídla vybieha obdĺžnik veľkej jedálne, v ktorej okenných nikách sa ešte dajú rozoznať vzácne florálne fresky od rakúskeho maliara J. V. Bergla, premaľované súčasným „umením“ sprejerov. Vysoké stropy a nábehy okien svedčia o honosnej sále, kde si viem dodnes predstaviť dôstojné udalosti s hojnou účasťou. Nad jedálňou bola vzácna knižnica, obsahujúca až tisíc vzácnych titulov.
Kláštor mal pôvodne aj ďalšie poschodie, neskôr však bol znížený na súčasné dve nadzemné podlažia. Kostol s dvoma vysokými vežami bol prestavaný. Dve veže boli zachované, ale rovnako znížené.
Vybavenie sa stratilo v priebehu času. Z národnej kultúrnej pamiatky zmizla strecha, trámy, dvere, okná, elektrické káble, vodovodné trúbky, veľká časť múrov. Tisíce tehál z kostola skončili v okolitých obciach už po 2:svetovej vojne, kde boli použité na obnovenie zničených domov po vojne, neskôr na stavby v záhradách. Rokokové kované mreže v suteréne niekto vytrhol traktorom.
V roku 2007 sa písalo o tom, že majiteľ plánuje budovu kláštora obnoviť. Slabá nádej, že sa začnú záchranné práce, svitla aj na jar 2020, keď bolo bezprostredné okolie kláštora vyčistené od náletových drevín. Zostalo iba pri sľuboch.
Majiteľom komplexu je spoločnosť patriaca pod krídla Trnavskej arcidiecézy, Stephaneum Trnava. Táto sa trestuhodne dlhodobo nestará o zachovanie tejto národnej kultúrnej pamiatky, nehlási sa k nej. V takýchto prípadoch legislatíva umožňuje jej vyvlastnenie štátom. V praxi sa to nedeje.
Navyše, Trnavská arcidiecéza mala problémy s účtovníctvom, podľa medializovaných údajov išlo o desiatky neevidovaných účtov, na ktorých boli údajne milióny. Svojho času o tom informoval dnes už odvolaný arcibiskup Róbert Bezák.
Na rozdiel od blogera Benčíka som presvedčená o tom, že sa pamiatka dá obnoviť aj dnes, dokonca aj za 10 či 20 rokov a to napriek jej ruinálnemu stavu. Každú pamiatku a tým skôr NKP je možné zrekonštruovať, ak máme vierohodne doložený jej pôvodný stav. Nie je ľahké získať takéto archívne doklady k niektorým hradom, hlavne tým zaniknutým, ktoré nie sú súčasťou obcí. Ale u kláštora, ktorý bol prakticky do 90. rokov kompletný, aj keď s necitlivými socialistickými zásahmi, s maketou v múzeu obce a dostupnou dokumentáciou nie je problém zrekonštruovať ho. Technicky. S dôkladným statickým posúdením a rozobratím rozpadnutých murív a klenieb a ich opätovným vymurovaním. Na to sú špecialisti, historickí murári aj ďalší odborníci. Čím neskôr k takémuto kroku vlastník, štát či ktokoľvek pristúpi (ak vôbec), tým drahšie to bude.
Problémom je 1. vôľa a 2. financie. Pri pamiatkach vo vlastníctve je dokonca možnosť čerpať nórske fondy. Takže otázka na Stephaneum je len tá, prečo ignorujú svoje, ale hlavne naše kultúrne dedičstvo a majetok a nevenujú sa jeho obnove.
Pokúsila som sa skontaktovať so spoločnosťou Stephaneum ale do dnešného dňa mi nikto z Trnavskej arcidiecézy neodpovedal na žiadosť o kontakt na túto inštitúciu pod ich krídlami, na ktorú kontakt nevygúglite.
Viem si tu predstaviť veľkolepú kultúrnu ustanovizeň - stredisko kultúry, galériu, múzeum, historickú knižnicu, hotel s kongresovými priestormi alebo ak by to malo ostať v pôvodnom duchovnom šate, tak aj kláštor (napríklad ako dnešný Jasov) alebo pútne miesto (ako Šaštín-Stráže).
A tak historická lokalita Mariánska Čeľaď s prvou zmienkou z 13. storočia chátra paradoxne pod pôvodnou, teda duchovnou správou. Dnes ešte stále (takmer) kompletné dlhé zaklenuté chodby troch existujúcich krídel vzbudzujú úžas a úctu k staviteľom. Na chvíľu som sa v ich spleti aj stratila.
Ak sa sem chcete pozrieť, urobte tak čí skôr, každým rokom sa stav tejto NKP rapídne zhoršuje a je otázkou času, kedy sa z tohto honosného duchovného komplexu stane zabudnuté rumovisko.
PS1: Ak by v našej krajine neboli občianske združenia nadšencov, rekonštruujúcich národné kultúrne pamiatky, a teda suplujúcich štát, tabule s nápisom NKP by boli zapichnuté pred rumoviskami. Trefne a stručne to pred pár rokmi vyjadrila fotografka Jana Šturdíková, vo svojej publikácii o stave slovenských kaštieľov s príznačným názvom „Chateaux po našom“.
PS2: Na kaštieľ v Chrašťanoch bolo už vydané búracie povolenie.
Zdroje:
https://www.hrady-zamky.sk/marianska-celad/
