Keď sa objavil, podvedome som hľadala gombík, aby som si niečo priala. Mal pred sedemdesiatkou a mohol byť kominárom vo filme z povojnového mesta päťdesiatych rokov. Bol to typ človeka, ktorého profesia bola jasná už pri jeho narodení a roky tejto práce na ňom zanechali svojskú, akúsi kominársku stopu. Keby sa jedného dňa zjavil v pracovnom odeve železničiara či zootechnika, neuverili by ste mu ani na chvíľu, lebo on bol jednoducho kominár. Mal naozajstnú kominársku kefu a skvelú čiernu kominársku čapicu, ktorá mu sadla ako uliata. Rozprával mäkko a pomaly. Nikam sa neponáhľal. Márne som hľadala jeho spojenie s dnešnou dobou. Mobil si nechal v aute z minulého storočia.
Na svoj vek svižným krokom obzrel komíny a vyčistil tie so zadnými dvierkami. Potom si v podstreší pristavil rebrík a bez zaváhania sa pustil vyliezať strešným oknom na nezanedbateľne strmú a vysokú strechu. Moje sympatie voči nemu prerástli priam v nehu a obavy oňho. Ja som teda nejaká horalka ale tento pánko by sa mal vo svojom veku a v tomto teréne istiť v lezeckej sedačke! Držala som mu rebrík a odolávala som pokušeniu istiť ho aspoň hmatom za kominárske nohavice z minulého storočia. Keď bol konečne na streche, pohyboval sa po nej ako ryba vo vode. Napokon bol aj tento komín čistý a pán kominár vliezol strešným oknom zase späť. Vytiahol formuláre, ako inak, z minulého storočia a cez kopirák začal vypisovať. Potom mi nešťastne oznámil, že je to dnes drahá záležitosť a napodiv ma pýtal čiastku v Eurách. A tak som sa vrátila do súčasnosti, zaplatila a uzavrela túto cestu do minulosti zametením jemného čierneho prachu.
