Ťažko sa mi to píše, pretože to bolí. Mňa, ktorá som (našťastie) nikdy pod kolesami auta nebola. Pohľad do vyhasínajúcich očí zrazeného zvieraťa, strašne bolí. Vás nie?
Radšej neodpovedáte a pre istotu ani ďalej nečítate, pretože vám je to nepríjemné.. keď ich vidíte, len rýchlo zaženiete myšlienku.. a sú predsa dôležitejšie veci na svete ako nejaké zrazené zvieratá. Ale tým sa nezbavujete zodpovednosti za bolesť, ktorú ste už možno spôsobili alebo ju spôsobíte v budúcnosti. Vy asi cítiť bolesť ani zodpovednosť nebudete, ale to zviera, ktoré zrazíte, to pocíti bolestne. Tej poslednej (nie mojím autom) zrazenej líške, lepšie povedané jej napoly živým, napoly mŕtvym očiam som sľúbila, že napíšem tento blog.
Prečo si vlastne myslíme, že zvieratá cítia bolesť inak ako my? Alebo si to nemyslíme, vlastne sme nad tým nikdy neuvažovali. Len sa nás to netýka. Nie, toto nemá byť nábor vegetariánov. Iba by som chcela zachrániť zopár zvierat spod kolies. A nám všetkým tiež celistvosť našich tátošov.
Keď auto zrazí človeka, je to tragédia. Stáva sa to, a okamžite vypukne panika. Záchranári, polícia.. vodič je už jednou nohou v base.
Keď je zrazené väčšie zviera, spravidla prví sú na mieste poľovníci, ktorí sú „majiteľmi“ živej či mŕtvej diviny. Príchod polície, zdokumentovanie škody na aute. Menšie zveri - zajace, mačky, psy, líšky, vtáky, akoby ani neboli živými tvormi. Autu snáď ani veľmi neublížia. Ostanú ležať na ceste, až pokým ich kolesá áut nerozjazdia na kašu...nasleduje nanajvýš debata o tom, kto má zodpovednosť vyčistiť miesto a odviezť to, čo ostalo, do kafilérie.
Divým zvieratám naše vozovky odrezali ich prirodzené migračné cesty. Tieto pre nich naďalej ostávajú migračnými cestami, a preto dochádza k stretom. Na diaľniciach je tento problém riešený oplotením, čím sa predchádza nehodám. Stavbou ekoduktov sa, aj keď iba čiastočne, vyriešila aj migrácia zveri.
Lesné zvieratá sa pri cestách pohybujú viac na jeseň a v zime a často práve v tme alebo za zlej viditeľnosti (sú najaktívnejšie ráno a večer). Nemajú prirodzený reflex človeka – keď ide auto musím počkať alebo cúvnuť. Oni sa vystrašene dívajú na premnožené, rýchlo jazdiace obludy so svietiacimi očami a ak idú príliš rýchlo, zviera namiesto aby strnulo, spanikári a skočí nám rovno pod kolesá. To samozrejme nechceme a to úbohé zviera už vôbec nie. Lenže zriedkakedy zviera skočí do vozovky tak, že sme ho nemali možnosť spozorovať. Takmer vždy oči zvieraťa, striehnuceho pri ceste, odrážajú svetlo nášho auta a pre nás je to indikátor, že hrozí nehoda. Preto, hlavne ak jazdíme pri lese, poli, rieke či potoku, akejkoľvek húštine a je tma alebo zlá viditeľnosť, znížme svoju rýchlosť a zamerajme sa na sledovanie tohto indikátora. Prejavme trochu citlivosti a skúsme nebyť ignorantmi. Jazdime pomalšie, odpustime si ušetrenie trápnych minút do cieľa našej cesty rýchlou bezohľadnou jazdou. Možno zachránime zviera (a čo vás možno zaujíma viac, aj svoje auto).
