Sedím pred očnou ambulanciou polikliniky vedľa manželského páru okolo sedemdesiatky. Manžel má spuchnuté, červené oko. Od príchodu nadávajú na zdravotníctvo. Od skorého rána hľadajú očného lekára, ktorý ho ošetrí. Pridám sa, lebo očnú som si hľadala 3 mesiace a tá, ku ktorej práve čakám, ma zobrala len pre mesiace pretrvávajúci problém. Nemôže ma zobrať ako novú pacientku, má plný stav. Po chvíli sa odvážim vysloviť vetu (hovoriac si veď som v Bratislave): To je výsledok 14 rokov Ficových vlád...
Pani na mňa zdesene pozrie a utrúsi, aby sme sa ďalej radšej nebavili lebo naše názory sa nezhodujú. Napriek tomu miernou intonáciou pokračujem, že ak sa na hranici zjavia Rusi, ja ich tu čakať nebudem.
Pani na to: „A my ich pôjdeme privítať! My ich máme radi, my sme sa za socializmu mali dobre“.
Poradím jej zdravotnú starostlivosť v Rusku a vyslovím želanie, aby sa radšej moja dcéra domov zo štúdií nevracala.
Dozvedám sa, že ich syn žije vo Francúzsku. Pýtam sa prečo nie v Moskve?
Odovzdane povie, „Láske nerozkážete. Zaľúbil sa tam.“
„Aký problém? Vezmem mladú francúzsku nevestu a presťahujem sa do vysnívanej Moskvy!“ táto odpoveď mi pravdaže napadne až neskôr. Napokon, syn nemusí zdieľať názory svojich rodičov, aj keď tieto názory sa často dedia...
Napokon sa s nimi milo rozlúčim, oni mi tiež želajú len to najlepšie. Pre koho bude lepšie „to najlepšie?“
Prešlo 35 rokov a táto spoločnosť sa od socíku neposunula. Okrem čerpania (a rozkrádania) cudzích, európskych peňazí vidím jedinú zmenu. Tou je aktívna a uvedomelá občianska spoločnosť. Je ňou len zanedbateľný podiel a zbytok Slovenska si ju vlastne nezaslúži.
Ak máte pocit, že vás táto situácia opakovane, roky ba priam desaťročia frustruje, som tam tiež. Jediný únik z tohto marazmu je (ešte stále) zahraničie. Alebo?
