Výrok Jana Husa, ktorý sa dá prečítať na svetlíku sály K. Engliša Právnickej fakulty Masarykovej v Brne je len jedným z mnohých. Po celej dĺžke sály sú na modernej vitráži vznešené výroky a vzletné verše českých velikánov, nositeľov českej kultúry a vzdelanosti.
Nájdete tam aj slová F. Palackého či T. G. Masaryka. Súčasťou sú aj výroky J.A. Komenského, ktorého si okrem Čechov a Moravanov radi prisvojujeme aj my, Slováci.
Pri čítaní týchto stropných slov veľkých osobností som chápala aj cítila hrdosť českého národa. Súčasťou slávnostného pocitu, pravda, bola aj prebiehajúca promócia čerstvých (mimochodom väčšinou slovenských) absolventov.
Pokúsila som sa spomenúť si na niečo podobné na Slovensku. Vitráž či nápis s nositeľmi kultúry tej slovenskej. Taký, ktorý by bol moderným, silným, hrdým odkazom a zároveň bol decentný aj estetický. Na žiaden si nespomínam a tak som uvažovala, koho by sme tam vedeli s rovnakou hrdosťou uviesť.
Legendárny Svätoplukov výrok svojim synom „Ste ako tieto tri prúty, ak budete vládnuť svorne a bez šarvátok, nik vás nezlomí. Ak však budete vládnuť každý sám, stratíte všetko“, je skôr trvalým a stále platným odkazom Slovákom. Na zvečnenie do vysokoškolskej auly ako podpora vzdelanosti sa však celkom nehodí.
Vhodnosť slovenskej hymny je diskutabilná. Tá totiž skôr pobáda k emotívnej obrane rodnej hrudy než k videniu pravdy a podpore rozvoja. Tento odkaz je jasne čitateľný pri spomienke na spoločnú československú hymnu, ktorá už za socíku vyjadrovala rozdiel medzi našimi, aj keď inak blízkymi národmi. V českej hymne pokojného tónu sa dôraz kladie na lásku k domovu a českej krajine. Slovenská časť je naproti tomu hudobne aj textovo výbojná, expresívna.
V nadväznosti na to ma napadá náš najznámejší zbojník Jánošík. Jeho najznámejší výrok „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte. Bohu dušu, mne peniaze! “, podľa ktorého sa riadia viacerí slovenskí politici, by nebol celkom vhodným mottom pre slovenskú vzdelanosť.
Najviac slovenských replík známych osobností máme z obdobia národného obrodenia, a teda aj ich poslanie tomu zodpovedá. Väčšina velebí a vyzdvihuje slovanstvo a kresťanstvo nad všetko ostatné. Mnohí z nich podľahli mesianizmu slovenského národa, adorujúc už spomínaného Jánošíka. V rovnakom duchu písal Hviezdoslav svoje verše o Pribinovi: „Buď sťa oceľ kresťan, ale Slavian tiež!“
Pre účely slovenskej vzdelávacej inštitúcie sa mi javí takmer použiteľné motto od Sama Chalupku: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som“.
Medzi vzletnými Štúrovými výrokmi, na dnešné pomery trochu prepiatymi (v duchu viery a národnej hrdosti), sa dá nájsť jeden dodnes pravdivý a mimoriadne aktuálny: "Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality." Hodí sa však skôr na vitráž bohatej usadlosti emigrovaného Slováka, než na aulu slovenskej univerzity.
V Sládkovičovom Detvanovi sa snúbi láska k národu s krásou prírody: „...výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál; a spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? — hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ“. Takáto výpoveď, podobne ako neskôr silné slová F. Švantnera v Neveste hôľ, ktorými vyjadruje hlboký obdiv k tatranskej prírode a prepletenie osudu človeka s ňou, je niečo ako ekvivalent odkazu českej hymny. Nevesta hôľ je fascinujúcou ódou na krásu a silu (slovenskej) prírody. Ak teda na aulu, tak len tú prírodovedeckú.
Najvhodnejšie sa po prebádaní slovenských citátov celkom právom javia výroky najpopulárnejšej slovenskej osobnosti všetkých čias, M.R. Štefánika: „Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť.“
Možno ešte vhodnejšia je výpoveď: „Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné“, ale aj zvlášť motivujúco pôsobiaca veta: „Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti.“
Ale pokojne by sme mohli z auly v Brne „skopírovať“ aj slová učiteľa národov J.A. Komenského.
Svoju rešerš končím spokojná, že som našla citáty slovenského dejateľa, hodné ktorejkoľvek doby aj krajiny. Slová nadčasové, apolitické, nábožensky neutrálne a zároveň veľmi ľudské a motivujúce, s ktorými nemá problém stotožniť sa žiaden obyvateľ tohto sveta.
Už ich len esteticky zvečniť do vitráže univerzitnej či inej reprezentatívnej budovy.
