Pravidelne prechádzate spleťou priemyselných hál, pričom atmosféru doplňujú všadeprítomné, v pravidelných rozostupoch inštalované konštrukcie billboardov? Áno, ste tu správne, toto je naša domovina, Slovensko. Pravdaže, nielen. Od takej dovolenky na Slovensku očakávame niečo iné. Ale väčšina produktívneho obyvateľstva sa s pohľadmi na slovenskú „modernú priemyselno-obytnú krajinu" stretáva denne.
Pri ceste na dovolenku do zahraničia, pri troche vnímavosti ste si určite všimli, že kedysi prísne strážené, dnes takmer neexistujúce hranice Slovenska do EÚ, sú predsa stále hranicou. Hranicou vizuálneho kontrastu.
Pochopiteľne predovšetkým s Rakúskom, pretože „estetický" vývoj u postkomunistických susedov je do veľkej miery podobný tomu nášmu. (Pravda, kto strávil nejaký ten týždeň na pláži typu talianskeho Lido di Jesolo alebo španielskeho Santa Pola a neurobil si žiaden fakultatívny výlet, si pravdepodobne ani žiaden kontrast nevšimne.) Lenže rozdiel je hoci aj v poslednej rakúskej dedinke pred hranicou Wolfstahl a hocktorej dnešnej slovenskej dedine. A nejde len o absenciu podnikateľského baroka v dolnom Rakúsku. Zdedené panelákové sídliská a predimenzované a rozpadajúce sa komunistické stavby sú pritom len časťou problému. Tie (vrátane plynových veľkopriemerových nadzemných vedení) by sa možno dali skôr zaradiť k dekadencii, ktorá sama osebe má určité čaro. Veľkým estetickým problémom sú z môjho pohľadu postkomunistické konštrukcie a to nielen novostavby, ale aj neestetické prístavby - prilepence k starším budovám, pútače, múry.
Zatepľovanie panelákov sa dá svojou pestrofarebnosťou chápať ako vzdor dlhoročnej komunistickej sivosti, ale určite sa nedá hovoriť o dobrom vkuse.
Pokiaľ malo mesto smolu a stredovek mu nedal riešenie (spravidla dnešného centra), hradní páni súčasnosti im často dávajú riešenie podľa výšky vkladu potenciálneho investora do súkromného majetku vybranej vrchnosti.V 90. rokoch sa na Slovensku rozmohol podnikateľský barok, ktorý si novodobí slovenskí „podnikatelia" doniesli ako ideu z dovoleniek v južnej Európe a vybraní jedinci ho pestujú dodnes: odliatky anjelikov a napodobeniny rôznych alabastrových „romantických" sôch, ba niektorí nie sú ďaleko od korintských stĺporadí. Typickou vzorkou je členitý dom s výklenkami, strieškami, prípadne aj vežičkami.
Podstatným prvkom je balustráda na balkóne či terase. Obohnaný vysokým pórobetónovým múrom, elektrickú bránu lemujú sošky levov alebo amfor. Treba povedať, že vždy ak vidíte obyvateľa takéhoto domu, určitým spôsobom doň zapadá.
Posledným množiacim sa problémom sú novodobé developerské megabudovy (národné parky nevynímajúc) a bezpohlavné sklobetónové komplexy. Dnes vyleštené, svietiace, okázalé. Zajtra...? Nevieme, ale ich životnosť nebude viac ako jednu generáciu. A aj tú veľmi rýchlo môže skrátiť kríza a prázdne priestory. A tak budeme mať na krku ďalšie (novšie) predimenzované stavby. Priestory, ktoré možno nebude mať kto platiť a udržiavať.
Na druhej strane, roztrúsené po Slovensku máme staré domy z dreva, kameňa, tehly pálenej aj nepálenej, staré drevenice, stodoly, sypance, hospodárske budovy, kaštiele, ale aj priemyselné haly z 19. alebo začiatku 20.storočia (veľa z nich sa nachádza pri železničných tratiach). Aj keď si neuzurpujem právo na posudzovanie estetiky, na rozdiel od mnohých moderných stavieb sa tieto dajú považovať za tradičné aj estetické. Modernizáciou stratili svoje využitie, alebo prišli o svojich majiteľov pri kolektivizácii a väčšina z nich chátra. Nie sú to pamiatky UNESCO ani podobného významu.Ich rekonštrukciou a ďalším využitím hoci aj pre miestne kultúrne či záujmové kluby, verejné či súkromné galérie by nielen ponúkli možnosť pre voľnočasové aktivity ale hlavne by estetizovali naše životné prostredie a nás, pretože to ako postkomunistická generácia naozaj potrebujeme.
Slovensko má nádhernú krajinu. Na tento fakt sme si zvykli, je to pre nás samozrejmosť. Práve estetika prírody, estetika predošlých generácií, ale aj estetika nových a moderných (jedinečných) stavieb, vecí, výtvorov by mali formovať náš vkus. Pre väčšinu Slovákov za posledných 60 rokov je to skôr utópia ako skutočnosť. Náš vizuálny vkus sa formoval najprv šedými, dnes tými istými, len krikľavými panelákovými sídliskami a sklobetónovými stavbami s všadeprítomnými celosvetovo sa opakujúcimi obchodnými reťazcami. Žiaľ v tomto trende v estetike - neestetike nášho okolia sa odzrkadľuje aj obliekanie, zariadenie interiérov, bytové doplnky, estetika na televíznych obrazovkách, dokonca aj výzdoba cintorínov či „výzdoba sprejermi". Main stream trend rovná sa krása. Som presvedčená, že všetky tieto veci spolu úzko súvisia s estetikou prostredia, ktorú sme zažili ako deti a zažívame dnes.
Nahradiť staré novým nie vždy znamená výhru. A keď už, tak v architektúre tak ako aj v móde platí: nie je to len o peniazoch, ale predovšetkým o vkuse. V Európe je veľa miest, kde ľudia žijú v estetickom prostredí bez potreby budovať miestu nepriliehavé konštrukcie, kde si svoje „tradičné" strážia a ochraňujú. A nie sú to iba lazy pod horami, ale často aj veľké mestá. Na Slovensku sú sídla postihnuté socialistickým realizmom, podnikateľským barokom a inými neduhmi. Recentne postavené budovy budeme dnes ťažko búrať, či už sú estetické či nie (a dokonca či majú povolenie či nie). Mali by sme viac vnímať svoje okolie a skúsiť zachrániť to tradičné, čo tu ešte máme, skôr ako sa to rozpadne alebo to developer zbúra.
