Bol máj. Sedela som vo vlaku a za oknami ubiehali divé vody rieky lemované čerstvou, krikľavou jarnou zeleňou horného Považia. V kupé sa dve mladé ženy rozprávali. Snažila som sa nevenovať im pozornosť ale ich rozhovor a výzor jednej z nich ma miatol a zaujal zároveň. Sedela v mojom zornom poli a vyzerala ako Indka. Napadlo mi, že prišla na Slovensko študovať. Vzápätí som túto myšlienku zavrhla. Jej slovenčina bola bezchybná, mäkká, číro stredoslovenská a jazyk nanajvýš kultivovaný. Žeby Rómka? Keď vlak prechádzal fatranskými stržami pri Ružomberku, začala sa domnelá Rómka nadchýnať krásami okolitej prírody.
Rómovia, ktorých som zažila v nádherných slovenských prírodných zákutiach či už to bol Slovenský Raj či Tatry na Spiši, malebný Gemer či okolie Bardejova sa správali inak. Nikdy som nikoho z nich nezažila, aby sa tešil z krás prírody. Naopak, to čo som za dlhé roky nezainteresovane vybadala bolo, že si z prírody pravidelne nadeľovali drevo na zimu a okolie ich obydlí v rozprávkovej krajine hyzdili smetiská.
Spomenula som si aj na to, ako som pravidelne vodievala skupiny do Slovenského Raja, kde som sa snažila zahraničných turistov upozorniť na kvety či stromy vo svahu, len aby im zrak neskĺzol na prielom Hornádu plný plastových fliaš, ktoré sem doniesol prúd (hlavne) z rómskej osady.
O to väčší bol môj údiv, keď mladá žena oduševnene komentovala zelenú krajinu za oknom v okolí mne dobre známeho vrchu Šíp pod ktorým sme prechádzali. Napokon spomenula spolucestujúcej kamarátke svoje meno, a tak som si, celkom proti pravidlám GDPR, dovolila vyhľadať ju na sociálnych sieťach. V chvíľkovom nadšení som jej poslala správu, kde sa stručne predstavujem a ponúkam jej svoje (facebookové) priateľstvo.
Bola to Rómka a na môj údiv sme mali spoločnú známu, Nerómku. Volajme ju Miša.
----
Mišu som spoznala v jej študentských rokoch. Priala som si, aby všetci mladí ľudia rozmýšľali ako ona. Keď som si išla kúpiť bicykel, rozhorčene ma odhovárala od kúpy nového. Mám si predsa kúpiť bicykel z druhej ruky. Keď sme spolu boli na túre a ako piknik som si vybalila plastové balenie tyčiniek so syrom (Sýr a křup, kde väčšinu objemu balenia tvorí plastový odpad), neveriacky na mňa pozerala čo to mám. Keď som sa priznala, že som to našla v chladničke po ubytovaných, vydýchla si: „Hneď som si hovorila, že by si také niečo predsa nekúpila“.
Keď nás navštívila a videla množstvá použitých hotelových mydielok, ktoré nám bolo ľúto vyhodiť, sadla si a balila ich do papiera. Idea bola, nechať klientov na ubytovaní vybrať, či otvoria nové balenie s mydielkom alebo takéto, už raz použité.
Mišiným snom bola rodina s dvoma rómskymi adoptívnymi deťmi. Lenže jej manžel (o niekoľko rokov neskôr) chcel vlastné dieťa a tak Miša porodila vlastného, celkom bieleho potomka. Rómskeho dieťaťa z detského domova sa nateraz nevzdáva, aj keď asi už len jedného. Tuší, že na také dieťa po žiadosti o adopciu asi dlho čakať nebudú.
Mišu som videla po dlhej dobe nedávno. Mala so sebou batoľa a tak som jej aj zabudla spomenúť našu spoločnú facebookovú známu.
----
Začiatkom decembra som pracovne navštívila centrum Levoče. Atmosféra bola vianočná, stmievalo sa a tíško snežilo. Centrum bolo poloprázdne. Vošla som do bistra, v ktorom ma v lete dostali batatovými hranolkami. Na prízemí historickej budovy sú v bistre štyri veľké stoly. Pri jednom z nich sedela šesťčlenná rómska rodina na neskorom obede či skorej večeri. Správali sa potichu, milo sa zhovárali a každú chvíľu bolo badať úsmev. Každý jej člen by tiež mohol byť Indom. Boli rovnako decentne vychystaní a čistí ako dievčina z vlaku.
Nielen ich zjav ale aj prejav prispel k tomu, že som ich celý čas po očku pozorovala. Podchvíľou otec doobjednal ešte ďalšie jedlo. Najmladšie dieťa, chlapec vo veku asi 8 rokov sa už neudržal na stoličke a vychovane sa motal po miestnosti. V pokojnej atmosfére sa rodina spolu odfotila. Bolo vidno, že si spoločný čas užívali. Keď som odchádzala, ešte tam boli a dievčatá – dcéry práve dostali od otca nejakú drobnosť.
Príjemný pocit z levočského bistra ma v myšlienkach vrátil späť do májového kupé.
-----
Dievčina na moju správu v messengeri nečakane okamžite reagovala, prekvapene vraviac svojej kamarátke: „Tu mi píše nejaká sprievodkyňa...?“
Očervenela som asi ako paprika a priznala sa celému (plne obsadenému) kupé: „To som ja“. Ostalo ticho.
Chcelo to vysvetlenie. Vyložila som tak celému kupé svoje pohnútky, sympatie aj zdieľanie prírodných krás. Reakcia dievčiny bola príjemná, zbytok kupé sa tváril nezúčastnene. Prijala ma za svoju FB priateľku a komentovala to so slovami, že má rada spontánnosť. Neviem ako ona, ale ja som mala z tohto stretnutia dobrý pocit.
-----
Dievčinu v kupé som nedávno spoznala v interview internetového média. Šokovaná jej ťažkým príbehom som si uvedomila, čím všetkým si musela prejsť vo svojom dospievaní v rómskej osade.
Miša to tiež nemala práve ľahké vo svojom dospievaní, aj keď s dievčinou z vlaku sa to porovnať nedá.
Tešila som sa z každého z týchto stretnutí a ostal vo mne pocit, že sa niečo mení. Určite aspoň prístup časti Rómov k vzdelaniu a vlastnej budúcnosti.
-----
PS1. Do rómskej tematiky ma vtiahol aj seriál Iveta. Je to v poradí druhý (česko-)slovenský seriál, ktorý som si pozrela. Prelomový možno na slovenské pomery, ale na televíznych obrazovkách sme už videli kdečo a nikdy (ani teraz) som nemala pocit, že by to ľudí na Slovensku posunulo k tolerancii.
PS2. Link na interview s dievčinou z vlaku: https://www.aktuality.sk/clanok/HD5Kfat/z-osady-az-na-vysoku-skolu-na-rodicov-sa-nehnevam-je-mi-vsak-luto-samej-seba-ako-dietata/
