Chcela som tomu zabrániť, lebo clivota zosilňovala aj problém v mojej hlave, so silnou zápletkou v srdci. Bol živý, zožieral ma. Najprv som ho prežívala ako sladké tajné lákanie, ale v priebehu rokov sa zmenil na neúnosný a neúprosný balvan, ktorý ma ťažil na každom kroku.
Hneď ako som mohla, zmizla som v zeleni lesa. Chodila som tam, kde nechodil nikto. Chodila som tam sama so sebou, dúfajúc, že nestretnem ľudí. Chcela som nerušene splynúť s prírodou, stať sa jej súčasťou, dostať sa na jej úroveň. Pozorovala som život lesa a nastavovala tvár studenému vetru, aby vyfúkol ťažké myšlienky, chcela som ich tam nechať. Les by si s nimi už poradil. Divý, vetrom zbičovaný, zimou otužovaný, stále však hustý a objímajúci, oslobodzoval a láskal svojou drsnosťou a dokonalosťou. Suchá tráva v očakávaní snehovej periny vystierala svoje inovaťou ozdobené steblá do výšky a lahodila zraku svojou farbou ostro kontrastujúcou s tmavým lesom. Húština pod stromami ešte hrala všetkými farbami a vábila odhalením mäkkých skrýš. Listnaté stromy, strácajúce posledné listy boli bezbranné svojou holotou. Ihličnany sa odeli dvojfarebne - na zubatom slnku sálala teplá živá zeleň ihličia, v tieni žiarili biele konáre odeté do inovati. Obdivovala som ich odolnosť, hladila som ich drsnú kôru. Stali mojimi ochrancami. Objímala som tie stromy a čakala prísun energie. Čakala som odpoveď na svoje otázky. Čakala som zázrak, ktorý ak prišiel, bol neviditeľný. Neciteľný.
Ten skutočný prišiel oveľa neskôr. Zariadil ho čas. Problém sa stratil, nastalo dočasné ticho. Moje stromy čakajú na môj návrat.
