Keďže v štáte je zvykom, že kraľujúci politik má okolo seba niekoľko radcov, prizval Robert do koalície Vladimíra s Jánom.
Vladimíra, ktorý sa mu stal vzorom ako komunikovať s médiami, ako zatajovať pochybné kauzy a ako čo najnenápadnejšie zveľaďovať súkromný majetok na úkor plebsu.
Jána, od ktorého sa priučil umeniu rétoriky a ktorého paranoidné predstavy o tankoch útočiacich spoza Ipľa či konšpiračné teórie o vopred ,vyššími silami pripravenom útoku hulligangs na futbalovom zápase, mu poslúžili ako takmer nepriehľadná maska na zakrytie reálnych problémov štátu.
Robert mal rád moc. Chutila mu, dávala mu pocit dôležitosti a navyše poskytovala luxus spolu s konexiami grátis jemu aj jeho rodine. Uvedomoval si, že je závislý na hlase ľudu, potreboval čo najvyššie čísla v štatistikách a čo najviac krížikov pri svojom mene na volebných lístočkoch. A keďže bol sociálne orientovaný, upriamil sa na tú najzraniteľnejšiu, najcitlivejšiu a najzmanipulovateľnejšiu skupinu- dôchodcov.
Robert vedel, že im stačí málo. Občas na nich upriamil pozornosť hlavnej spravodajskej relácie so zvieracími bodkami, porozdával im almužny v podobe trinásteho platu či vianočných odmien a tým naplnil ich dušičky spokojnosťou.
Pochopiteľne, Robert nezasponzoroval svojich budúcich voličov z vlastného vrecka. Použil na to milióny zo štátnej pokladnice. Tie, ktoré mohli byť investované do školstva či na rehabilitáciu zdravotníctva, rozdelené ako rodinné prídavky pre neplnoleté deti alebo na podporu strednej vrstvy. Vrstvy, ktorá v každej, relatívne ako-tak zdravej politike vyspelých krajín ťahá ekonomiku štátu. Vrstvy, ktorá v Robertovom kráľovstve drie na seba, na svoje potomstvo a na vernostné pre dôchodcov.
Čo na tom, že demografická krivka rapídne klesá. Čo na tom, že sa platy priemerného zamestnanca v regiónoch mimo Bratislavy ani len nepribližujú k celoslovenskému priemeru. Čo na tom, že šesťdesiattri rokov po vojne nie je štát disponujúci dotáciami z EÚ schopný vybudovať kvalitnú a funkčnú dopravnú infraštruktúru, od ktorej závisí tak mnoho. Čo na tom, že ceny základných potravín nevyhnutných pre život neustále stúpajú. Čo na tom, že mladí, perspektívny ľudia utekajú kade ľahšie.
Čo na tom, že nemocnice chátrajú a lekári sa sťahujú za prácou a lepšími podmienkami na západ. Čo na tom, že deťom obyčajných rodičov je pridelených mesačne približne 17 euro, za ktoré sa majú nakŕmiť, obliecť a zaplatiť výdavky spojené so štúdiom. Čo na tom, že dnešní štyridsiatnici by podľa výskumu SAV mali pracovať do svojich šesťdesiatich siedmich, aby aspoň čiastočne vykryli excesy súčasnej vlády.
Podstatné je, že ľudomil Robert má svoje vladárske, sociálne orientované kreslo už vopred kúpené. Celkom ako v nepodarenej rozprávke.
