Posledné týždne boli veľmi emotívne a plné kontrastov, počnúc od môjho takmer 2 metrového strýka, ktorého silné telo a ducha zlomila choroba a ešte stále bojuje, aby sa vyslobodil z nehybnej schránky ležiacej v posteli, na druhej strane s novým zázrakom života, ktorý ako keby dokazoval, že nech už sa deje v nás a okolo nás čokoľvek, život ide ďalej a vždy si prerazí svoje miesto pod Slnkom.
Treba bojovať, aj keď pocítime krivdu, nespravodlivosť, či bolesť. Občas sa tiež stane, že život bolí viac než dosť až doslova horíme z vnútra, pretože staré rany štípu najviac a neustále sa vracajú, ale nie je inej cesty len ísť dopredu. Nič netrvá večne, ani ťažké časy, ani tma nekonečnej noci. Je to ako na hojdačke: raz hore, raz dole.
Minulý rok, kedy som bola úplne zlomená a na dne, sa môjmu blízkemu naopak darilo, dal dokopy svoj život, vyliečil sa z drogovej závislosti a opäť sa stal tým, koho nazývam svojou sestrou, kdežto môj život bol naopak v ruinách. Keď je jeden z nás hore, pozvdihne k sebe aj toho, čo je práve teraz dole. V živote je to akosi vždy na striedačku a komu sa darí viac, ten stojí pri tom, komu práve vyfúkli vietor z plachiet. Teraz je rad na mne pomôcť niekomu, kto od skutočného života k omamným látkam utieka, monštrum, ktoré by ste najradšej nenávideli, pretože ničí všetko okolo seba, spaľuje každého nekonečným egoizmom a agresiou, nič mu nestačí iba on a jeho potreby. Keď pri každej novej návšteve otcovej dielne je to tam akosi zas preriedené. Tá čudná vec na podlahe, čo tam dlhé roky stála už nie je, tie zvláštne nožnice, na ktoviečo presne už nie sú nikde k nalezeniu, keď sa do záložne chodí viac, ako by sa malo a doma je to peklo na zemi, najradšej by ste toho človeka zadusili v lyžičke vody. Nenávidíte ho pre to, čo robí s vami, s celou rodinou a tiež so sebou, ale na druhej strane viete, že tam hlboko, hlboko vo vnútri je niekto, kto trpí a je sám. Viete, aký je, keď je zdravý a je niekým úplne iným, ako Dr. Jekkyl a Mr. Hyde, je to však príšerná choroba na ktorú nejestvuje liek, iba život s ňou, abstinovanie, jej udržiavanie v určitých, kontrolovaných medziach. Jojo efekt, kedy je všetko istý čas v poriadku až zrazu opäť slabá chvíľka, sekunda pochybností až znova padne do pasce, ktorú jej závislosť neustále nastražuje a je späť tam, kde bol predtým a celý pozemský výjav pekla na zemi opäť na dennodennom poriadku. Kradnutie vecí, hádky, vyhrážky, pocit nepokoja a dokola sa opakujúce otázky, kedy sa to skončí a ako z toho von, aby už bolo konečne dobre? Závislák často preceňuje svoje sily, že to zvládne sám, musí, on nepôjde za cvokárom, nepôjde na žiadne liečenie, lieky odmieta a tak sa iba točí v nekonečnom kruhu, kde sa v triezvej chvíli nezriedka aj fyzicky trestá potom čo prehral posledné eurá v automate alebo ich minul na drogy. Tieto stavy sú obmieňané s hlbokými depresiami a výšinami úsmevov a nekonečnej energie, až sa to prehupne do výbuchov hnevu, vreskotu a vyhrážok,letargie. Závislák trpí, pretože je slabý, aby si pomohol sám, ale zároveň odmieta pomoc, takže s ním trpí celá rodina a všetci, ktorým na ňom záleží. Je to vojna bez výhľadu na mier a chýbajúceho diplomatického riešenia. Ak je plnoletý, nič s ním nenarobíte bez jeho súhlasu a ten vám nedá takže sa prizeráte ako z týždňa na týždeň chudne a chradne, stráca svoje črty a ani vnútorne sa už nepodobá na vášho súrodenca, na maminu, na brata až jedného rána pred sebou spatríte lebku obtiahnutú kožou s vyhasnutými očami. Niekedy, nie často, ale predsa, je zopár krátkych chvíľ, keď je opäť sám sebou, sľubuje a prosí o pomoc, lebo sám to nezvláda, ale tento stav vydrží ozaj iba krátko. Dni sa prelievajú do mesiacov, tie do rokov a všednosť sa od seba v ničom nelíši, scenár je rovnaký, len s občasnou obmenou vedľajších postáv.
Závislosť je s sviňa. My s ňou bojujeme a stále sa snažíme nájsť spôsob, ako ju opäť poraziť a získať späť stratenú dušu. Je to možné, dá sa to, dejú sa potom doslova zázraky pri premene zakliateho monštra na človeka, ale chce to vytrvalosť, schopnosť milovať a podporovať, aj keď nám srdce krváca na všetky strany a najradšej by sme nenávideli, ale práve vtedy, keď nám ubližuje najviac a posiela preč od seba s tým, že "staraj sa o seba a je to môj život a prehratý boj o šťastie", vtedy je nás najviac treba, ale je to sakra náročné a beh na olympijský maratón.
Je ťažké ostať človekom a nevybúriť sa na tom druhom v tých najťažších chvíľach, pretože, keď je nám najhoršie, keď nás niečo najviac bolí, bič pleskne vždy na tých, ktorí sú nám najbližšie. Nestratiť trpezlivosť vtedy, kedy sme už s nervami v koncoch. Aké dôležité a zároveň aké ťažké je vedieť ostať človekom, dobrým človekom.
Do bežného života som sa vrátila po niekoľkých týždňoch, pretože som pociťovala neskutočný tlak zo seba i svojho okolia a jediná cesta von znamenala cestu dnu, do svojho vnútra. Cítila som sa pod obrovským tlakom a tiež výčitky svedomia, že som akosi šťastná a vyrovnaná, pozitívna a plná elánu v časoch, kedy je to skôr na pesimizmus a bijúcu pravdu reality, egoistická, že kým ja som šťastná, iní pri mne trpia, že sa nestarám, až nechám na poslednú chvíľu padnúť operáciu, ktorú som si za posledné 2 roky už minimálne trikrát zrušila, pretože sa jej neskutočne bojím, ale zároveň bez nej neviem žiť plnohodnotný, komfortný život bez bolestí a tu už počítam zákroky na druhej ruke, takže by to mala byť pre mňa malina. A predsa, ešte stále bojím, pričom práve ja by som sa už skalpela báť nesmela, že chcem odísť teraz, keď mám doma súrodenca, ktorý je gambler a je závislý od drog a dieťa so zvýšenými potrebami. hoci som mesiace tŕpla, že sa budem naplno venovať starostlivosti o neho, ale nakoniec mi to jej otec zamietol, v dobe, kedy je akreditovaných odborníkov na autizmus na Slovensku málo, čakacie doby sú neskutočne dlhé, tzv. odborných článkov a hoaxov je plný internet a vaše dieťa zaostáva za ostatnými a za sebou a len zanovito mlčí, uzatvorené vo svojom malom, nemom svete a nejako nevie ako z neho von, ako sa začleniť medzi ostatných, ale ani vy neviete nájsť spôsob ako ho z toho stavu vytrhnúť a ako čas plynie, zúfalosť narastá a nové obavy pribúdajú, no niet inej cesty len vpred, za riešením a úsmevom, ktorý budú nasledovať slová. Niekedy musí človek odísť, aby sa mohol vrátiť silnejší, musí byť vzdialený, aby potom mohol byť blízko a bol schopný zapáliť v sebe ten oheň, ktorý je teraz skôr na vyhasínajúce uhlíky.
Prvýkrát za 10 rokov, odkedy som sa vrátila zo Londýna ako 19 ročná, som v situácii, že mám plusovú finančnú bilanciu s tým, že mám za sebou zákroky v hodnote tisícok eur, i keď ma ešte čakajú ďalšie, ktoré visia tento vo vzduchu, ale tie najväčšie položky už mám zaplatené a konečne môžem byť a žiť, venovať sa samej sebe bez ostychu a stresu čo, kde a za koľko?
30ka na krku a ja som opäť - našťastie v takom fyzickom a duševnom rozpoložení, ako pred rokmi, ako predtým. Mám postoj - "mám to v paži". Neviem, či je to tým magickým číslom, ale je mi dobre samej, nezaspávam s vyplakanými očami, neprebúdza ma dutá, nekončiaca bolesť v žalúdku, ani krvácajúce rany či mokvajúce obväzy. Moja duša sa zahojila, myseľ opäť plánuje. Plánuje moju budúcnosť a teraz som proste rada, že som, ľúbim sa, čo je pre mňa niečo nové, som aj hrdá na seba - pri mojich pokrokoch vo výšivke - novoobjavenom fetiši, obliekam a chodím, ako je mi dobre a už netŕpnem, kto po mne bude zazerať a pokrikovať, mám to proste na háku a toto je niečo, čo som mnohé, mnohé roky necítila a ani som nevedela, že to môže byť pre mňa realitou. Ani prsia už tak nebolia, aj niečo cítim a efekt umŕtvenia injekciou a mravčenia po 3 mesiacoch sa už pomaly, resp. skôr veľmi pomaly, ale isto vytrácajú. Mám sa rada, vystačí mi vlastná prítomnosť. Záujem mužov ma teší, chodím na rande a zoznamujem sa, ale už bez tej kŕčovitosti byť rovnaká, ako ostatné cisrodové ženy, zapadnúť, zabudnúť, nahradiť, zalepiť dieru v srdci, skôr zo zvedavosti, ješitnosti, záujmu a iných radšej nemenovaných, cenzurovaných pohnútok.
Jeden drzo inteligentný modroočko mi nedávno povedal, že 30ka je akýsi odraz od dna a mal aj tuším pravdu. Aj svet okolo mňa sa zmenil alebo som sa zmenila ja? Môj sused sa mi po takmer 20 rokoch začal zdraviť, čo nerobil nikdy, ani keď sme sa dobre že nezrazili na ulici, čo je dôkaz toho, že môj svet sa postavil na hlavu a začalo sa niečo nové, ale možno je za tým môj krajší vizuál /ha ha/, ale čo s krásou, ak nevychádza z krásy mysle a ducha? Tam sú potom všetky líčidlá zbytočné. Som neskutočne vďačná svojmu telu a dlžím mu pokorou, že sa drží, je vo vrcholovej forme po operácii, je silné a zdravé len preto, aby mohlo byť a opätovne slabé a spustošené pri najbližšej sérii zákrokov. Teraz preteká životnou silou, len aby malo z čoho čerpať, pretože je to s ním ako na horskej dráhe, ako po vynorení sa nad hladinu, krátky hlboký nádych a potom znova zadržať dych, až kým vládze. Jar nenadišla len v prírode, ako keby som tým teplom vykvitla aj ja a priamo úmerne zvyšujúcim sa teplotám sa rozjaruje aj moje vnútro. Zima a smútok mi nesvedčia, teplo, jednoduché veci a šialené výbuchy smiechu ma naopak o tom, že stojí za to žiť, vždy presvedčia.
Riešenia existujú, musia. Ako sa vraví v maďarčine, nič nie je nemožné, len ty si možno neschopná. Ja sa považujem za celkom schopnú ženu, ktorá vidí v každom probléme riešenie a v ťažkosti novú výzvu na prekonanie, len musím veriť tomu, že aj ten druhý človek v sebe nájde silu požiadať o pomoc a prijať ju, pretože môžeme chcieť a hoci sa i na hlavu postaviť, kým ten druhý našu pomoc nedokáže prijať, môžeme ju ponúkať koľko chceme, bude iba ďalším palivom do ohňa. Verím v to, že nie je zlý koniec, pretože ak je to ešte stále /vždy/ zlé, tak to nie je koniec. Vari je to tým, že som naivka alebo som sa tak narodila? Netuším, ale na mojej zatiahnutej oblohe, musím vždy uvidieť Slnko, ktoré čochvíľa vykukne aj spoza tých najtmavších mrakov. Postaviť sa svojmu strachu a čeliť mu a keď to nevyjde? Tak to skúsiť znovu a znovu a znovu. Som tu a vždy budem, aj keď možno tisícky kilometrov vzdialená, ale keď už budeš pripravená prijať pomoc, som tu. Toto platí aj pre mňa samú, dokázať požiadať o pomoc a prijať ju - aj od samej seba .)
