Nakoniec to však vôbec nebola moja šálka kávy. Síce pijem silné espresso bez cukru, ale tento božský mok bol aj na mňa prisilný a chuťovo mi skôr pripomínal bahno.
Jay strávil niekoľko rokov štúdiom v Európe počnúc Nemeckom až po Španielsko a cestovaním po svete, typickým pre ľudí zo severnej Ameriky. Zaujali ma jeho zážitky z dobrovoľníckeho programu v Nepále a tiež jeho nádherné portfólio fotiek od prekrásnej prírody až po ladné zákutia ľudského tela. Nebol v Anglicku ešte ani dva týždne a už sa mu podarilo zamestnať ako fotograf na svadbách a rôznych akciách. Vždy som si predstavovala túto prácu freelancera nejak inak, ale po tom, ako mi začal vysvetľovať celú logistiku, plánovanie a náklady, ktoré to so sebou obnáša sa mi oči už tak neleskli pri tej sume, ktorú si bežne účtoval za deň dobre vykonanej práce.
Najviac ma však zaujalo jeho rozprávanie o jeho malom mestečku uprostred kanadskej divočiny, kde to do najbližšieho väčšieho mesta trvá aj zopár hodín cesty autom, v zime dokonca jazdou na snežnom skútri. Okamžite som si to vizualizovala, zromantizovala a už som sa videla ako si urážam cestu nekončiacou bielavou zasneženej krajiny, po boku so svojím verným Bielym Tesákom a do toho mi hrá pieseň z kultovej záverečnej scény našej československej Popolušky. To som celá ja a moje asociácie – proste si nedokážem pomôcť.
Jay si v Európe najviac užíval blízkosť všetkého. Fakt, že si človek len tak nasadne do vlaku alebo na lietadlo a už je v inej krajine, keďže v Kanade stojí bežný let z jedného konca krajiny do druhej, kvôli enormnosti územia nemalé peniaze a to sa netýka len letov, ale aj vlakov, všade je to ďaleko. Ďalšia asociácia z detstva na margo cestovania – kanadský seriál Cesta do Avonlea. Ak v Kanade nemáš auto, si nahratý.
Zaujal ma jeho pohľad na rozdiel medzi európskymi a kanadskými ženami. V severnej Amerike sa ženy nehrnú do materstva tak, ako u nás v Európe a to nie len skrz kariérizmus, ale bude to asi aj tým, že žena po narodení dieťaťa ostane doslova odrezaná od zvyšku sveta, bez podpornej siete sociálneho zabezpečenia, jaslí, škôlok a kde niečo ako materská "dovolenka" alebo stravovanie dieťaťa v škôlke veľmi nehrozí – aspoň podľa neho a jeho názorov. Ja som si toto tvrdenie zatiaľ nemala ako overiť.
Ako inak, nemohli sme nespomenúť Áziu a po chvíli sa to už sa točilo okolo čerstvých zážitkov z niekoľkomesačného pôsobenia v Thajsku. Kvôli autentickejšiemu prežívaniu sme sa následne presunuli do neďalekej thajskej reštaurácie. Konverzácia gradovala pri výklade literatúry, mojej záľube písania duše na papier - aj ten elektronický. Jay tak nejak, medzi rečou zmienil jednu knižku, ktorá ma hneď na prvé počutie dostala. Jedná sa o knihu Bird by bird, čo je vlastne veľmi vtipný a praktický návod ako kúsok po kúsku napísať niečo bez toho, aby nás niečo tak gigantické, akým je myšlienka na napísanie skutočnej knižky hneď na úvod zastrašila a prevalcovala. Ďalšia lahôdka, akou bola mapa kriminality ma na záver vzrušila asi najviac. Hoci som mala pocit, že vďaka svojmu neutíchajúcemu smädu po spoznávaní mám aký taký prehľad o svete, o tejto už ani nie tak celkom novinke som teraz počula po prvýkrát. Jay ju využíval počas častého sťahovania sa po rôznych krajinách. Podľa údajov na základe mapy kriminality si v danej lokalite vyhľadal tie najbezbečnejšie/najnebezpečnejšie štvrte a na základe týchto informácii sa už s ľahšou dušou zariadil na novom mieste.
Z nášho stretnutia som mimo skvelého večera najviac vďačná za zmienenú knihu, keďže je plná skvelých postrehov a rád ako originálne krok po kroku zvládnuť proces písania, vtipným návodom, až sa dopracujeme ku konečnému výsledku, ktorý takto rozložený na malé časti, už vôbec nepôsobí tak odstrašujúco, ako sa na prvý pohľad zdalo. Nakoniec, aj Tindru sa občas zadarí .)
