... avšak ja som sa rozhodla príbeh Ambrosie poňať trocha inak a pozmenila ho na svoje potreby zamilovaného srdca.
V dávnych dobách, v časoch keď sa ešte grécki bohovia slobodne premávali medzi smrteľníkmi a neboli zahnaní na Olymp, ležal v teplom Egejskom mori bájny ostrov Naxos, kde prísne od seba oddelené, prekvitali dva svety: svet gréckych božstiev a nový - nastupujúci svet smrteľníkov a antickej kultúry. Naxos ležal v bezpečnej vzdialenosti od pevniny, chránený pred plieničskými nájazdmi z okolitých kráľovstiev, ale dostatočne blízko na to, aby jeho prístav prekvital obchodom plnom toho najvzácnejšieho tovaru zo všetkých kútov vtedy známeho sveta. Vysoko, nad ľudskými osídleniami, obklopený hustým prstencom mračien sa týčila bujne zalesnená hora Nysa, kde v chrámovej pevnosti žili služobníčky praotca všetkých riek a morí sveta - boha Posseidona.
Medzi služobníkmi najviac vynikalo dvanásť sestier, vodné nymfy lesa, potomkovia samotného Boha mora, avšak svetlom očí celého rádu bol ich jediný brat Hyas. Kým nymfy mali na starosti chod chrámu, dažde a všetku vodu na ostrove, prísne odizolované od sveta smrteľníkov, Hyas pravidelne prinášal božstvu obete v podobe vzácnej zveri, kedy sa v prevlečení lovca slobodne pohyboval po ostrove a neraz tak zapálil oheň vášne v srdciach miestnych dievčat, keď pri svojich poľovačkách natrafil na ostrovanov. Rovnako ako jeho sestry, aj on mal žiarivé plavé vlasy a magnetizujúce modré oči, ako svedectvo mora z ktorého vzišli. Avšak láska medzi nimi a smrteľníkmi bola zakázaná podľa najsvätejšieho zákona. Služobníci boha vôd mali dopriate žiť pokojným životom plným umenia, hudby a tanca, ďaleko od malichernosti a chorôb smrteľníkov, kde sa na nich plynúci čas nijak neprejavoval. Hojnosť všetkého sprevádzala ich každodennosť, na oplátku sa však nikdy nesmeli miešať do záležitostí smrteľníkov a podľahnúť pozemským citom. Spomedzi dvanástich dcér bola najbúrlivejšia Ambrosia, ktorá dostala meno po nesmrteľnom nápoji olympských bohov a možno práve preto bola taká trúfalá a neustále sa priečila nariadeniam a zákonom, ktoré nijako nedokázala pochopiť a potajme netúžila po ničom inom, než po živote mimo múrov chrámu, živote obyčajných smrteľníkov, ktorí si mohli slobodne chodiť a plaviť sa po moriach kedy sa im zachcelo. Ambrosia dychtila zvedavosťou spoznať aj svet mimo posvätných lesov a okúsiť chuť jednoduchého života ostrovanov. Tak sa jedného dňa pod zámienkou, že ide nabrať za krčach vody z posvätnej rieky na úpätí hory, aby ním mohla očistiť oltár, tajne vydala do neďalekej dediny na hranici lesa. Nemala schopnosť svojho brata meniť svoj vzhľad nuž sa len zahalila do tmavého rúcha, aby zakryla svoje žiarivé zlaté kadere a pôsobila čo najnenápadnejšie. Užívala si túto neskutočnú slobodu, ktorú ochutnala vo svojom dlhom živote po prvýkrát a nevedela sa jej nabažiť. Prechádzala sa trhoviskom, kde to hýrilo stovkami rôznych farieb a vôní z povykladaného zbožia, ruchu a kriku navzájom sa prekrikujúcich obchodníkov. Pretože bol výnimočne sparný deň, veľmi vysmädla a tak sa vydala k najbližšej studni nabrať si za dúšok studenej vody.
Vysilená z cesty celkom pozabudla na to ostať nenápadná. Dotyk čírej vody akoby ju razom prebral a vlasy jej zažiarili ešte jasnejšie, než zvyčajne, pripomínajúc farbu žiarivého Slnka. Keď sa vzpriamila, aby si cez seba znova prehodila plášť, v odraze vody zazrela tvár mladého muža ako stojí za ňou a uprene ju pozoruje. Ambrosia prekvapená a vystrašená zároveň z takejto blízkosti sa rýchlo načiahla za plášťom, aby si skryla tvár, avšak jej ruku zadržal žiadostivý stisk neznámeho. Nástojčivo jej zložil ruky a skúmavo sa jej zahľadel do očí. Bol to Creon, nebojácny a spravodlivý naxosský princ, ktorého tiež prezývali nositeľom svetla, pretože svojou silou a umom prinášal nádej aj do tých najpochmúrnejších situácií a pomáhal všade tam, kde sa len dalo, bez ohľadu na majetok úbožiaka v núdzi, vďaka čomu sa medzi ľuďmi tešil veľkej obľube. Ambrosia ešte nikdy nestretla smrteľníka a už vôbec nie niekoho, kto by jej učaroval tak ako on. Creon mal tmavé, hĺbivé oči sfarbené do hneda a husté, potemné kučery, ktoré mu pozvoľna obopínali tvár. Bola to láska na prvý pohľad a tento neznámy cit, ako vlna zmietla všetky zákazy a nariadenia, ktoré sa vyrojili v duši mladej nymfy a tak sa aj napriek obavám poddala divokému oceánu tohto neznámeho citu. Od tohoto dňa sa milenci denne stretávali pod záštitou šera na kraji lesa, v mieste kde sa posvätná rieka vlievala do mora. V chráme si všimli zmenu správania mladej nymfy, ale každú poznámku, či podozrenie zahnala rečami, že je to len rozrušenie z blížiacich sa osláv pred letným Slnovratom, kedy sa raz ročne obetoval posvätný zver na počesť Boha mora. Najpodozieravejším spomedzi všetkých bol Hyas, ktorý vycítil zmenu v srdci svojej sestry a nenechal sa tak ľahko zviesť ako ostatní. Sťa vynikajúci lovec a znalec ostrova, presne vedel ako zostať neviditeľným pred neželanými pohľadmi si zaumienil potajme sledovať svoju sestru a prísť tejto záhade na koreň. V najbližšiu noc, kedy mesačný svit osvetľoval koruny stromov, Ambrosia zamierila cez tajné cestičky olivového hája na dobre známe miesto stretávky, kde sa jej srdce topilo láskou v náručí svojho milého, ale súčasne ju spaľoval oheň žiaľu a bolesti, zo zrady svojich sestier a najposvätnejšieho zákona. Tak, ako už v mnohé noci predtým, pod mohutným Mesiacom, ktorý sa v túto noc premával oblohou ako opilec odmietajúci sa dať na odpočinok, stál už nedočkavý Creon. V srdci mu horela túžba a v hlave chrabrý plán. Utečú spolu z ostrova, ďaleko od tohoto sveta na pevninu, kde v utajení, ako obyčajní rybári môžu prežiť spoločný život a naplniť tak svoju lásku, ktorá im tu - na ostrove nie je dopriata. Hyas, nenápadne učupený v neďalekom olivovom háji si dychtivo vypočul horlivé slová milencov. Zmocnila sa ho nekonečná zúrivosť zo zrady svojej sestry, spravodlivý hnev, že porušila najvyšší zákon a tiež strach a smútok, že ju môže nadobro stratiť. Ako rozzúrený lev vyskočil zo šera a namieril si to priamo na Creona, aby mu za jeho opovážlivosť na oplátku prerazil srdce dýkou a ukončil tento hriech, avšak i sám Creon bol statným bojovníkom a ukrutne sa bránil. Nemal v úmysle zabiť Hyasa, lenže v zápale boja ho nechtiac bodol priamo do hrude a Hyas na to v momente padol mŕtvy k zemi. Jeho priezračnú vytekajúcu krv osvietil Mesiac na modro.
Vo chvíli, kedy sa dotkla mora, zniesol sa z neho ukrutný rev a zdvihla obrovská vlna. Keď Posseidon zazrel ako jeho jediný mužský potomok a ochranca chrámu zahynul rukou smrteľníka, v zúrivosti vyriekol ten najkrutejší ortiel. Mohutným vlnobitím zmietol Creona do mora a jeho dolámané telo uvrhol na večné veky do tých najtmavších hlbín oceána, kým Ambrosia musela pykať za svoju zdradu a smrť svojho brata tou najvyššou cenou: žiť večný život s vedomím, že jej neposlušnosť zapríčinila smrť jej jediného brata a do konca vekov mať ruky a svedomie pošpinené vraždou svojich najmilších a nosiť v sebe krvácajúce srdce, ktoré už nikdy nesmie nájsť pokoj ani lásku, pretože zamilovaní budú až do konca sveta rozdelení svetom života a smrti. Ambrosia tento rozsudok neuniesla a v šialenstve sa sama skántrila čepeľou čo preliala krv jej brata.
Keď sa o tejto tragédii dopočuli ostatné nymfy, ich žiaľ bol nekonečný a na ostrov vypustili nekonečné dažde. Prosili a modlili sa k Posseidonovi, aby duša ich brata bola spasená a rovnako bolo odpustené aj ich sestre za to, že okúsila lásku, ktorá hoci bola pre ne zakázaná, bola tiež začiatkom všetkého, tvorivou silou bez ktorej by ani olympskí bohovia nestvorili svet božstiev a ríšu smrteľníkov. Kliatba sa už nedala odvolať, ale prosbami obmäkčený Posseidon zmiernil svoj ortieľ. Pozdvihol duše Hyasa a jeho dvanástich sestier na nebesá a ako žiariace hviezdy Hyády ich zasadil do súhvezdia Býka. Ambrosiin osud však bude naplnený o mnoho dôb neskôr, kedy bude postavenie Posseidonovej planéty Neptún k Zemi opäť najsilnejšie a umožní jej to narodiť sa ešte raz - ako smrteľníčke bez svojej sily a spomienok, iba s hlasom svojho srdca v novej ére bez bohov, kde znova stretne Creona, ktorého dušu z temnôt hlbín vynesie k životu ich spoločná, nezvratná sudba. Ako trest za následky svojich činov bude však jej výzor zakliaty, aby k nej Creon nemohol zas zahorieť láskou na prvý pohľad a milenci dokázali, že je ich láska skutočná a nájdu sa za každých okolností. Nymfa bude mať výzor smrteľníka, ktorý Creon bude prehliadať. Ak sa jej aj napriek tomu podarí prebudiť lásku v Creonovom srdci, môže sa ich láska naplniť, v opačnom prípade sa koncom svojho života opäť pripojí na nočné nebo k Hyádam, kde bude až naveky trúchliť so zlomeným srdcom bez možnosti vykúpenia a na Zem bude zakaždým prinášať vodu v podobe dažďa. Zastihol ju pokrútený osud zvrátených hier bohov, rovnako ako predtým jej otca, známeho pod menom Atlas, ktorý za trest musel na svojich pleciach až do konca sveta niesť ťarchu celej planéty.
- koniec prvej časti.
