Erik bol od detstva veľmi živý a temperamentný, avšak ako rástol a roky plynuli, viac a viac si uvedomoval svoju odlišnosť od ostatných detí a aj odraz v zrkadle mu ukazoval niekoho, komu neuveril, že je to skutočne on a tak sa stával čoraz smutnejším a uzavretejším. Raz k svojim narodeninám dostal modrý hrnček s uplakanou tváričkou, výrazom ktorý ho nastupujúcimi rokmi najviac vystihoval. Odlišnosť od ostatných chlapcov a zmätenie z toho, že chcel chodiť oblečený ako ostatné dievčatká, ale bežne medzi ľudí takto nemohol a z nejakého, pre neho nepochopiteľného dôvodu si musel obliekať chlapčenské šaty a mesačne zastrihávať vlásky, ktoré mu tak nemohli dorásť do dlhých copíkov ako ostatným dievčatkám ho trápili najviac.
Svoj tichý pochod a zmenu začal už v útlom veku, i keď skôr nevedome a zmenami, ktoré vtedy ešte nevedel ovplyvniť. Narodil sa s hustými havraními vlasmi, ale predtým než stihol dorásť do papučiek v škôlke, jeho vlasy vybledli a stal sa z neho malý blondiak. Mama mu na jeho naliehanie neustále rozprávala príbeh o prababke, ktorú hoci ani ona nepoznala, bola jej veľmi podobná, pretože ako jediná v rodine po nej zdedila svetlú farbu vlasov, tak ako teraz už aj malý Erik. Rovnako ako jeho súrodenci, dostal od mami do vienka ľavačku, no keď ešte nemal ani dva rôčky zachcelo sa mu bubnovať na rozpálených platničkách kuchynského sporáka a rodičom na obed pripravil spečenú dlaň a pršteky ľavej ruky a tiež šialenú jazdu na urgentný príjem. V škôlke už česal barbíny pravou rukou a do svojich plavých vlasov si s dievčatami na dvore plietol kvetinové vence z púpavy.
V škôlke sa najradšej hrával Winnetoua, pričom on nemohol byť nikým iným než Ribannou, zo skladačiek si vyskladal pestrofarebnú čelenku a z dvoch najfešnejších chlapcov z veľkej skupiny spravil Winnetoua a Old Shatterhanda. Síce to bolo pre pani učiteľky v škôlke neobvyklé, ale nijako mu v tom nebránili. Spieval a tancoval s dievčatkami, šmýkal sa na šmykľavke v pieskovisku a na svoj prvý škôlkársky maškarný ples napochodoval ako Červená čiapočka v tmavočervených pančuškách a šatičkách, ktoré mu ušila jeho zbožňovaná stará mama - osoba, ktorú miloval najviac na svete. Zakaždým, keď sa u nej hrával, behal po dome a po dvore v slávnostných ružových šatách s bielymi čipkami, ktoré starká starostlivo uchovávala od čias, čo mala Erikova mama prvé sväté prijímanie. Ako rástol, jeho stud na verejnosti silnel, takže v šatičkách na ulicu už nevykročil, hoci sa počas letných prázdnin u príbuzných rád hrával na dievčatko a ostatným deťom sebavedomo tvrdil, že on je veru dievča, volá sa Erika, len jej rodičia ju za trest ostrihali nakrátko. V tomto veku s tým nemal absolútne žiaden problém, veď si ho aj doma v dedine neustále plietli s dievčatkom a ešte aj neskôr, v ľudovej škole umenia si ho dievčatá protivne doberali pre tenký dievčenský hlások, za ktorý sa mohol ako chlapec hanbiť.
Erik zbožňoval objavy a miloval pocit slobody, ktorý pociťoval, keď mohol behať sám pri rieke, brodiť sa v bahne močiara pri zbieraní žubrienok alebo naháňačkách s vetrom o preteky po šírych obilných poliach, až sa po večeroch vracal domov s dokaličenými nohami, ktoré pri kúpeli hrejivo štípali. Hry na Nilsa Holgerssona a divé husy s kamarátkami, kedy celé dni presedeli na ulici v hniezdach z trávy, čo si postavili, aby v nich vyliahli malé húsatká, hrami na húsenicu pred zakuklením, ktorá je ešte škaredá, ale potom čo vlezie pod paplón a vydrží tam dostatočne dlho, môže spod neho vyliezť ako nádherný motýľ v čipkovaných ružových šatách s trblietavými bielymi korálikmi. Každý týždeň zahorel láskou k inému chlapcovi z veľkej alebo malej skupiny a tí mu na oplátku pleskli, ak sa k nim mal až príliš blízko, no on sa taktiež nedal a na vlastné prekvapenie jednému tak prerazil nos, že pani učiteľky s ním rýchlo museli utekať do kúpelne, aby zastavili krvácanie za čo Erika následne čakalo doma nepríjemné pokarhanie. S obľubou sa prehrábaval v šperkoch a šminkoch svojej mamy, kedy si pripol na uši klipsy, vyskúšal nový rúž a mamine lodičky a zarazený otec po tom, čo ho pristihol, si s ním síce sadol a vysvetľoval mu, že chlapčekovia takto nechodia, lebo to je pre dievčatká, ale nijako ho za toto nepotrestal, no predsa, Erik zazrel v očiach svojho otca niečo, čo tam predtým nebolo - strach a zmätenie.
Ako rástol, začal byť uzavretejším a snažil sa viac a viac kontrolovať svoje túžby po ligotavých šperkoch a farebnej kozmetike a dlhých šatách s čipkami. Nechával si to len na chvíle u starkej až do momentu, kedy jej už viac nebolo. Stará mama umrela a Erik stratil svoju bezpečnú pevnosť a miesto, kde sa cítil najslobodnejšie a najmilovanejšie. Jediné, čo po nej ostalo boli spomienky, ktoré sa nasledujúcimi rokmi premenili na neskutočné bloky potlačovaných citov, kedy roky nedokázal vyroniť ani slzu, hoci by aj chcel, nevyšla z neho ani slzička a ešte niečo - starý rodinný medailón, čo mu starká odkázala na smrteľnej posteli a ktorý predtým patril prababke. Teraz už bol jeho každodennou súčasťou, pretože ho nosil vo dne v noci. Medailónik Panny Márie bol jedinou hmatateľnou vecou, ktorá mu po nej zostala. Mal desať rokov, keď vkladal kresbičky so srdiečkami do truhly na pohrebe, ktorý mu ju zobral naveky. Kým žila, často s ňou chodieval do kostola, pretože bola veľmi pobožná, on nie, ale ona si veľmi priala, aby sa mu dostalo svätého prijímania a tak chodil kvôli nej na ranné omše takmer každú nedeľu. Neznášal keď musel kľačať v studenom kostole a tie mdloby z toho čudného pachu, ktorý neskôr identifikoval ako myrhu. Ku každej mechanicky odrieknutej modlitbe pripojil aj svoju tajnú, aby Boh dal a bol dievčatkom a mohlo sa mu narodiť vysnívané bábätko. Po smrti babky sa tam už viac neukázal. Vedel, že sa dá modliť aj inak – srdcom a k tomu nepotrebuje žiadne pomazanie.
Po tom, čo zažil prvú veľkú stratu vo svojom živote, niekoľko rokov po smrti babky dostal dar, ktorý sa rozvinul pomaly, no predsa nečakane a odvtedy ho nepretržite sprevádzal počas nastávajúcich rokov jeho života. Bolo ním priateľstvo na život s chuťou tajnej lásky, keď spoznal kamaráta svojho brata. Na ich prvé spoločné stretnutie sa už nevie rozpamätať, avšak na ten sebavedomý a šibalský pohľad nikdy nezabudne. Je zvláštne ako jediné stretnutie dokáže zmeniť celý život hoc aj v rannom veku a od tejto chvíle si ani nedokážeme predstaviť, ako sme dovtedy dokázali žiť bez prítomnosti tejto osoby v našom živote. Tento chalan bol iný, než na akých bol doteraz zvyknutý. Bol "čudný", montoval rôzne veci a vymýšľal také pokusy o ktorých Erik ani netušil, že sú možné. Neraz si priložil jazyk k batérii napojenej na malý agregátor, aby pocítil chuť malého elektrického výboja. Stal sa jeho kamarátom, človekom s ktorým trávil odvtedy takmer každučký deň túrami na bicykloch, stavaním bunkrov v močiaroch a chytaním rýb v mŕtvych ramenách, neskôr aj bez brata, iba oni dvaja. Netušil čo to je a prečo, ale s ním sa cítil dokonale, tak ako s nikým iným a netúžil po ničom inom, len byť s ním. Lipol na ňom tak, že kvôli nemu začal hrať hry na počítači, len aby bol s ním čo najviac a následne sa potajme vžíval do postavy Lary Croft z počítačovej hry. Vtedy ešte nevedel, či je to priateľstvo alebo láska, vedel iba toľko, že s ním musí byť neustále a že sa o tomto Ondrej nikdy nesmie dozvedieť. Neskutočne žiarlil na dievčatá, ktoré sa k Ondrejovi prihovorili a boli v jeho blízkosti a rovnako nenávidel každého nového chlapca, s ktorým sa musel deliť o Ondrejovo priateľstvo, pretože mu kradli zo spoločných chvíľ a postupne kazili program, ktorý bol dovtedy poväčšine pre dvoch. Chcel ho iba pre seba. Ako rástli a nastúpila puberta, Ondrej sa prirodzene stal členom inej partie a kamaráti sa postupne začali od seba vzďaľovať, avšak s Erikom stále prechovával kamarátstvo, zatiaľ čo Erik pálil mosty všade, kde sa len dalo. S kamarátkami z detstva sa už nemohol hrať ako predtým, lebo on ako chlapec – pubertiak už nesmel tráviť s dievčatami čas osamote. Spoločne strávený čas a hry, ktoré boli dovtedy prinajmenšom nevinné, boli zrazu neprípustné a jednoducho sa to nepatrilo. Márne sa snažil pochopiť prečo, nedokázal tomu nijako porozumieť.
Čo sa Ondreja týka príchodom puberty prišlo aj precitnutie, že je to láska, ale iná, než by bola v poriadku a niečo, čo treba zatajiť za každú cenu a za čo sa musí hanbiť. Mohol sa o tom zveriť iba svojmu denníčku, ale následne všetky popísané strany z neho vytrhať a zničiť, aby sa o tom ani náhodou nik nedozvedel, ani len jeho rodičia. Čas začal priateľov viac a viac rozdeľovať, i keď Ondrej ostal rovnakým, Erik sa zmenil. Žiaľ jeho telo na jeho najväčší zármutok na podobu chlapcov, ktorých hladnými očami potajme sledoval v šatni na telesnej a jeho duša sa stávala viac a viac rozorvanejšou, s mysľou plnou toľkých otázok a bezodného zmätenia. Už vedel, že je zamilovaný a toto poznanie ho zabíjalo. Hanbil sa za seba a svoje city, nerozumel tomu a tiež nenávidel svoje srdce za takúto zradu, čo na ňom spáchalo. Nedokázal vydržať v Ondrejovej blízkosti ani len chvíľku. Jeho tmavé oči a šibalský úsmev ho síce držali pri živote, no zároveň aj zabíjali. Súčasne chcel byť s ním, no tiež ďaleko od neho. Nenávidel sa a rovnako aj Ondreja, že sa zamiloval práve do neho a preto ho vo svojej bezmocnosti od seba odháňal ako len vedel, začal byť protivným a rušil stretnutia. Viac už nechodil na bicykel, ani na potulky prírodou a spravil všetko pre to, aby ho od seba dostal a kamaráta takýmto správaním znechutil a ten sa na neho vybodol, avšak na Ondreja nič z toho nezaberalo a možno preto ho Erik miloval o to viac. Nakoniec skončil sám, zúfalý a frustrovaný. Nedokázal sa už priateliť so svojím kamarátom, no ani ho úplne vypustiť zo života a žiť bez neho. Ani s ním, ani bez neho. Bol to neustály boj s veternými mlynmi.
Hanbil sa, keď mu Ondrej vzrušene ukazoval veľké prsnaté baby v časopisoch a pri kamarátových rečiach o sexe ho doslova mrazilo, lebo on sám sa videl v tele tých playmatiek z obrázkov s rôznymi scenármi prvých bozkov a milovaní. Vedel, že musí nájsť nejaké riešenie a rozptýlenie v iných chlapcoch a takto si uľaviť na srdci, vedome rozdeliť tento spaľujúci cit medzi viacerých, aby nebol tak intenzívnym, bolel menej a dokázal uniesť ich spoločné kamarátstvo. Zahľadel sa do rôznych mužov a chlapcov od učiteľov po spolužiakov, avšak Ondrej aj napriek tomu všetkému stále okupoval značnú časť jeho duše. Nech sa snažil akokoľvek, stále v ňom žil ďalej, hoci ich priateľstvo sa rokmi zmenilo na občasné stretnutia a krátke zdvorilostné rozhovory. Ondrej sa mu postupne strácal, rovnako ako základná škola, no nový začiatok bol nadosah v podobe strednej, teda vtedy si to aspoň tak myslel.
