a hoci nás autopilot sebazáchovy na krátko podrží v snahe zabrániť fatálnemu nárazu, ak stratíme kontrolu nad vlastnou mysľou, náš život veľmi ľahko naberie zlý smer a my poľahky skončíme ako stroskotanec na plytčine, uväznení na opustenom ostrove vlastného vnútra plného trpkého utrpenia a nekonečného šialenstva rovnako ako chudák Robinson Crusoe.
Prvé mesiace nového roka až po príchod jari sú pre mňa každoročne patovým obdobím. Spadá sem čas nových novoročných predsavzatí a rekapitulácia tých nesplnených zo starého roka, moje narodeniny a tiež obdobie Veľkej noci s výročím smrti môjho otca. Nech sa každým rokom snažím akokoľvek pripraviť a vyzbrojiť v boji proti depresii, zakaždým udrie rovnako, ak nie silnejšie ako rok predtým. Od jari do jesene doslova žiarim ako atóm uránu pri štiepení atómového jadra, som plná energie a feromónov, no hneď ako príde zima a koniec Vianoc som až do príchodu prvých teplých dní ako vymenená. Snažím sa bojovať proti temnote pobytom na čerstvom vzduchu, spánkom, motivačnými knihami a písaním, ale nič z toho dlhodobejšie nezaberá.
Počas niekoľkých mesiacov sa každoročne brodím a válam vo svojom vlastnom duševnom bahne až mám pocit, že mi niet žiadnej pomoci. Leziem na nervy rodine a blízkym, som ukňučaná a priatelia ma po niekoľkých neúspešných pokusoch o vytriezvenie radšej obchádzajú až príde absolútne dno so stavmi sebadeštrukcie, kožného ekzému, prehratého boja so spánkom až pokým neskončím ako karikatúra samej seba a v tomto stave, kedy som už zmierená s trvalým stavom mrciny vypúšťajúcej všade vôkol seba len negativitu príde zlom, skončí sa zima a už po niekoľkých slnečných dňoch a rozkvitnutých kvetoch som to znova ja - ako čerstvo prebudená Šípková Ruženka, čo vstala z mŕtvych z pekla späť do raja.
Náramne mi to pripomína príbeh Dr. Jekylla a pána Hyda. V tomto období temna a sychravého počasia nedokážem spávať, som neustále vyčerpaná a podráždená a tento rok to bolo ešte o to dramatickejšie, že mi došli hormóny, kvôli čomu som na niekoľko týždňov skončila bez svojej dennej dávky týchto dôležitých riadiacich prvkov mojich telesných a duševných pochodov.
Hneď ako som dostala pred troma týždňami svoju prvú dávku južanského slnka a hormónov v bratislavskom onkologickom ústave cítila som, že sa moje ja sebavedome vracia do krvného obehu ako infúzia života a tokom krvi v žilách som veľmi rýchlo vytlačila dementorov s ktorými som x mesiacov prehrávala boj o svoju dušu.
Zmena bola takmer okamžitá. Stačila letenka domov z Anglicka, dva slnečné dni, prvé tabletky a bola som ako vymenená. Človek, čo sa mesiace dával dolu a ubíjal bol už len zlým snom, echom v mysli pod rozžiarenou slnečnou oblohou.
Boj proti depresii si vyžaduje nekončiace úsilie a neslabnúcu silu, pretože hoci vieme, že je práve teraz ticho, v inkognite potichu striehne, po istom čase opäť naberie na sile a potom si po nás príde, no aj napriek tomu sa jej opakovane znova a znova postavíme v boji o zachovanie svojho ja, v súboji o kontrolu našej vlastnej mysle a pocitov, svojich činov a rozhodnutí, ktoré pod jej velením vedia byť viac než deštruktívne a po vytriezvení ostane len veľká pachuť v ústach nad tým, čo sme pod jej vplyvom vykonali, predovšetkým však ide o to neuveriť pochmúrnym myšlienkam a skreslenej realite, lebo to sú len dočasné preľudy, ktoré raz skončia, aj keď tomu v podobných chvíľach ani za nič na svete neuveríme. Rovnako ako ani noc, boľavý zub, či život, ani depresia netrvá večne - ak sa jej vzoprieme a bojujeme, každý svojím vlastným spôsobom a tempom.
Nehanbiť sa za to a neodsudzovať seba samého – sme len ľudia a tí majú pocity a na húsenkovej dráhe života sú raz hore, raz dolu, ako nekončiaci kolobeh striedania dňa a noci. Každému pomáha niečo iné od vyrozprávania sa, cvičenie až po terapiu čokoládou, či sexom. Ja potrebujem slnko, teplé dni a krátke šortky a som to opäť ja s energiou do zásoby na niekoľko mesiacov dopredu až do príchodu toho neslávneho depresívneho obdobia. Po rokoch bojov skúsene konštatujem, že sa v záujme zachovania svojej triezvosti musím v budúcnosti presťahovať do iného podnebného pásma, aspoň trocha odlišného od typického zimného podnebia tohto ostrova.
Keď je reč o depresii, niet inej cesty len proti nej bojovať, vždy znovu a znovu, pretože ide o veľa - o dušu, čo nás drží nad vodou.
