no keď sa ani po dvoch týždňoch obkladov a analgetík stav nezlepšuje, nastáva mierna panika a tie najrôznejšie scenáre.
Objednať sa k lekárke na vyšetrenie počas koronky nie je žiadna sranda. Všade samé odkazovky, stlačte 1, stlačte 3, presmerujeme Vás, počkajte si, linka je preťažená, zavoláme Vám naspäť, uprednostňuje sa vyšetrenie cez videohovor a bla bla bla. Po dvoch dňoch telefonovania som konečne dostala termín: narýchlo s tým, či tam viem byť do hodiny. Ešte dobre, že som nebývala ďaleko od polikliniky. Pri vstupe okamžite dezinfekcia rúk, posadili si ma do čakárne, kde som kvôli prípadnej kontaminácii čakala sama. Lekárka prišla v rúšku a gumených rukaviciach, prebrali sme moje problémy, teploty nad 38 za posledné dni a moje uistenie, že to nie je covidka. Horel mi aj celý prsník, nie len hlava. Neviem, čo cítila skrz tie rukavice, keď mi madžgala prsia, viem len to, že tá hrča v ňom ma ešte viac rozbolela. Lekárka mi nasadila dvojtýždňové antibiotiká s diagnózou mastitída – zápal prsníkovej žľazy. Trocha ma to zaskočilo, lebo však ja som nikdy nekojila a vie to aj ona.
Než som sa k nim dopracovala, bola som už tretí týždeň v bolestiach. Odišla som s receptom a plnou hlavou otázok o tom, čo bude ak to neprejde a bude z toho aj niečo iné? Ako správna divadelná herečka som si predstavila všetky možné scenáre, vygooglila naj(ne)možnejšie diagnózy a jednu vec Vám poviem – nikdy nehľadajte svoju diagnózu na internete, lebo zaručene máte nádor, rakovinu alebo okamžite zomriete.
Mala som bolestivú hrčku v ľavom prsníku, presne pod bradavkou. Intenzívna bolesť počas piatich týždňov, žiadna fyzická aktivita. Ani ruku som nedvihla bez toho, aby som sa okamžite nerozrevala a to rátam operácie už na prstoch druhej ruky.
Rozlúčila som sa s pilates, aj s mojou amatérskou jogou. Nočné polohovanie v posteli pri spaní – deja vu z pooperačného obdobia. Ani po dvoch týždňoch s antibiotikami som na tom nebola lepšie, ešte stále som si bezbolestne nevedela zdvihnúť ľavú ruku nad hlavu. Tu som už začala letmo panikáriť a vymýšľať, čo všetko sa z tej dlhotrvajúcej bolesti v bradavke, ktorá zmenila aj jej farbu vypečie. Podľa googla to nebude dobrá novinka. Viem, je to smiešne no hneď sa mi vybavil oci v posledných týždňoch života predtým, než umrel na rakovinu. V hlave sa mi premávali neurovnané medziľudské vzťahy a všetko, čo som nespravila alebo sa neodhodlala. Odhodlávala som sa týždeň, až som si znova zavolala na kliniku s gučou v hrdle, že je to asi prú-er a nebude to sranda. Odporučili ma na prsnú kliniku. Podľa zákona musí lekár v UK poskytnúť termín špecializovaného vyšetrenia do dvoch týždňov, mám si počkať na sms.
Medzitým konečne zmiernili pravidlá lietania a otvorilo sa aj slovenské nebo. Okamžite som kupovala letenku a letela domov na Slovensko. Termín vyšetrenia som zrušila. Po polroku som bola opäť doma, v kuse sa prejedala a rástla do tvarov aj bokov. Fyzická aktivita žiadna. Od začiatku lockdownu v marci až do júla som pribrala trojnásobok bežného ročného prírastku, ktorý som dovtedy dokázala za 12 mesiacov pribrať. Tetičky si ma vychvalovali aké mám dobré stehienka a lýtka, ako kačka po výkrme.
Zvršky sa mi zdali nejaké scvrknuté a nepohodlne stláčali prsia, čo išli explodovať, vravela som si: to asi pračka. Doteraz som nikdy náhle a nekontrolovateľne nepribrala, problém bol skôr rýchle chudnutie. Samozrejme, že mi narástli aj prsia a nejako som bola celá oblejšia, skončilla som s 12kg navyše. Po návrate do UK som dostala druhý termín, ranná hodina v nemocnici susedného mesta. Opatrenia proti koronke nebudem rozmazávať, jedným z nich bol aj limitiovaný počet čakateliek v čakárni, žiadni rodinní príslušníci, len pacientky. Pozorovať tváre najrôznejšieho zastúpenia žien, čo tu boli iba pre jedno – mali problém s prsníkom rovnako ako ja. Mladá černoška v teplákoch, v doprovode svojej mamy. Prastará elegantná tetuška s asi šesťdesiatročnou dcérou. Štýlová asi štyridsiatnička, černošská pani v nádhernej čiernej sukni a antilopom kabáte, ležérne v žabkách, veď vonku bolo len asi 10 stupňov, no určite je už zvyknutá. Tieto ženy boli len poniektoré z tej desiatky žien, čo so mnou čakali na testy.
Začalo to dotazníkom, kde som musela vyplniť svoju minulosť, vypísať to odmerané cudzie slovo: transgender. Vyškrtnúť všetky pôrody, prvú a poslednú menštruáciu a podobne. Dotazník odovzdaný, prvý test bol manuálne vyšetrenie. Sestrička bola neskutočne milá anglická pani – takéto by som si priala v každej nemocnici a drobný pakistanský lekár, asi v mojom veku. Veľký dôraz sa kládol na to, aby som nikdy nebola s lekárom úplne sama, vždy len v prítomnosti sestričky. To, že si musím dať dole zvršok a obliecť tú nemocničnú košielku mi vysvetľovali ako v škôlke. Nastavená procedúra, aby bolo každému všetko jasné a predišli prípadným problémom v budúcnosti (na Slovensku sme mali lekára, čo vyšetroval aj nad rámec diagnózy). Poznamenám, že kým som došla na druhý termín vyšetrenia, bolesti mi medzičasom ustúpili a po takmer 2 mesiacoch som bola bez bolesti, no rodina trvala na tom, aby som sa radšej v každom prípade dala vyšetriť, už len kvôli implantátom. Ďalej nasledovalo sono s inou lekárkou, čakanie na snímky a výsledný pokec s lekárom. Zabralo mi to takmer pol dňa.
Diagnóza: všetko je v poriadku, bola to mastitída. Áno, kvôli nej som mala takmer dva mesiace bolesti, zapálilo sa tkanivo prsníka okolo implantátu. "Nie je tam žiadna zhubná zmena, všetko je už v poriadku, neznepokojujte sa" vraví mi lekár a mne konečne padol kameň zo srdca. Následne sa ma lekár trocha nervózne, no o to energickejšie mimo záznam spýtal: „Viete, Vy ste moja prvá transgender pacientka a teda.. Vy ste žena alebo muž vo Vašich dokumentoch“? Toto ma zaskočilo. Nečakala som takéto otázky. Vysvetlila som mu, že som to ja, plnodnotná žena, mimo iného aj na papieri na čo lekár odvetil, že sa pýta len preto, lebo jeho kamarátka z USA má dieťa, čo si prechádza podobným a zaujíma sa ako operácia tam dole, či všetko funguje. Wow, toto mi už začalo byť nepríjemné. Rýchlo som odrapotala všetko a že áno a že áno, aj orgazmus a hej, žijem si a fungujem. Lekár mi poďakoval a dal radu do života: V UK sa mamografické vyšetrenie nariaďuje ženám až od 47 rokoch života, ale ja beriem hormóny a to zvyšuje moje šance na raka, takže by som sa mala dať vyšetriť asi každé tri roky do 40ky a potom trvať na mamografii, skrz tie hormóny.
Zaskočená z toho všetkého som mu nervózne poďakovala, on si stiahol rúško, naširoko sa na mňa usmial a rozlúčil sa s tým, že ho veľmi tešilo a mám na seba dávať pozor. Z nemocnice som odchádzala s rozpačitými pocitmi. Naposledy sa mi niečo takéto u lekára stalo pred mnohými rokmi počas rentgenu, kedy sa ma sestrička spýtala na moje staré meno, lebo v kartotéke videla starú dokumentáciu. S maminou som to prebrala a podľa nej lekár len chcel poznať môj názor ako niekoho, kto si cez to prešiel a vie ako všetko funguje a ako to bolí, lebo hoci si ako lekár vie všetko vyhľadať, info z prvej ruky dostane len od pacienta. Okej, s týmto vysvetlením viem žiť a túto príhodu som už v sebe uzavrela, veď testy boli negatívne. Žiadny nádor, žiadna rakovina, len si mám dávať väčší pozor na prsia, ako poznamenal lekár: prsné tkanivo ženy nie je sranda a mám sa o seba starať a priebežne chodiť na tie sonografické vyšetrenia.
Takže či už máte podobnú minulosť alebo diametrálne inú životnú cestu, nezabúdajte sa chytať za prsia! Pravidelne citlivo ohmatávať a s ničím nevyčkávať. Radšej sa dať vyšetriť aj napriek strachu, ako vyčkávať v bolesti s tým, že to prestane. Mne strach daroval dva mesiace v takých bolestiach, aké som nemala od operácií. Ako bonus som dostala kyprejšie tvary a stehienka, k dnešnému dňu už idem znova do mínusu, začal pohyb a tiež nedobrovoľná hladovka :D
a tu niečo obšírnejšie na diagnózu mastitídy:
https://primar.sme.sk/c/4117120/zapal-prsnikovej-zlazy-mastitida.html
