Behali a čľapkali sme sa v mestskej fontáne a popritom pokrikovali, že nás za to zatknú policajti. Takto spätne to vyznieva dosť suchársky, ale vtedy to bola neskutočná sranda a adrenalín. Na záver podaktorí z nás hodili do fontány mincu aj so svojím najvrúcnejším želaním. Mala som devätnásť a mojím najtajnejším prianím bolo, aby som sa sem jedného dňa vrátila ako dievča, ktoré budú vo mne vidieť aj ostatní, nie len ja a mohla pritom kráčať so vztýčenou hlavou, bez strachu a pocitu hanby. Bolo to moje najvrúcnejšie prianie, túžba, ktorú som vtedy po toľkých rokoch potlačovania samej seba nedokázala vysloviť nahlas ani pred sebou, iba potichučky, vo svojich myšlienkach.
Dnes, o mnoho rokov neskôr, zakaždým keď prechádzam centrom mesta pri onej fontáne, spomeniem si na svoje prianie a na to, že sa želania niekedy naozaj môžu splniť, ak počúvame hlas svojho srdca, vytrváme a dokážeme prežiť peklo na zemi bez toho, aby sme to vzdali a podriadili sa. Je to však veľmi, veľmi ťažké, vyjsť z toho bez hlbokých rán na duši alebu pocitu, že sme s úplne zbláznili. Ja som často nedokázala byť dostatočne silná a priebojná, no tiež som nikdy nevedela žiť úplne v útlaku a poddať sa bez vzbury, hoci väčšinou neefektívnej. Viem, že keby som dnes nebola tým, kým som teraz, už dávno by som nežila. Ani neviem ako sa mi to podarilo prežiť, asi rovnako než miliónom ďaľších šikanovaných detí po svete z LGBT komunity - s dávkou šťastia.
Prebdela som nekonečné noci modlitbami o smrti, aby som sa do rána pominula. Neustále rozmýšľala nad najrôznejšími spôsobmi smrti, nech zomriem čo najrýchlejšie a najbezbolestnejšie, teóriami či sa mám predávkovať liekmi, ale to by ma našli povracanú sa a niekto, najskôr moja mama by to potom musela drhnúť, alebo sa utopiť v Dunaji, no predstava ako moji rodičia identifikujú moje mŕtve vodou znetvorené telo ma desila a tiež krvavý kúpeľ po podrezaní si žíl mi prišiel morbídny, takže som ostávala len pri týchto predstavách a tajných plánoch, opäť príliš zbabelá na uskutočnenie svojho odchodu z tohto sveta. Umierala som len v mysli.. každý deň. Nedokázala som to kvôli rodičom, kvôli strachu, že ma pochovajú s menom, ktoré mi nepatrilo a kvôli vízii dieťaťa, o ktoré prídem, ak nebudem dosť silná, aby som prežila a jedného dňa sa mohla stať matkou a precítiť niečo, po čom som túžila odkedy si spomínam. Jedine tento strach a sen ďalekej, lepšej budúcnosti ma držali pri živote.
Boli obdobia, kedy bola bolesť taká neznesiteľná, že som celé noci iba preležala na podlahe naivným snívaním o tom, že chytím nejaké silnejšie nachladnutie obličiek a to sa mi stane osudným. Nenávidela som sa, svoj život, svojich rodičov, všetko, to že ma priviedli na tento svet a každú oslavu narodenín, ktorá mi to pripomínala. Zabíjalo ma samotné bytie, ale nedokázala som sa o tom zveriť ani svojej vlastnej mame. Moje vnútro malo tak silný obranný systém, že som ho ani ja sama nevedela preraziť a otvoriť sa svetu naokolo. Keď bolo na škole už najhoršie a nijako som to nedokázala vydržať no sila na ukončenie utrpenia mi chýbala, v bezmocnosti som si len nožnicami robila malé zárezy na stehnách, aby každý nový zárez a ranka na tele prebili tú pálivú bolesť z mojej nečinnosti a neschopnosti sa brániť a každá slza vyronená nad kvapkou krvi odniesla so sebou všetky slzy vyplakané predtým. Odjakživa som však bola príliš pyšná a narcistická, takže tento spôsob otupenia bolesti som nepraktizovala dostatočne dlho na to, aby som si natrvalo zjazvila telo, ešte než to stihli spraviť moje operácie v nasledujúcich rokoch. Dnes mi na stehne svietia už len dve bledé jazvičky. Hoci sú už vyblednuté, zakaždým ma aj po takomto čase a pokroku, ktorý som vo svojom živote spravila, aj nechtiac prenesú späť do minulosti, aké to bolo a čo ma to stálo sily, prežiť to všetko, pretože žiť som prestala od času čo som nastúpila na druhý stupeň základnej školy. Odvtedy to bolo už len prežívanie.
Boli to časy, kedy sa šikana na školách ešte veľmi neriešila, lebo deti si to aj tak vyriešili medzi sebou. Desaťročie predstieraní, slov, fráz a držania tela, ktoré malo kopírovať ostatných chlapcov, s vymyslenými príbehmi o dievčatách, ktoré sa mi páčili, aby som zahnala otázky okolia a pritom som sa celá dychtivá nevedela dočkať len jediného - kedy si s kamoškami poklebetíme o tom chalanovi, ktorého sme včera videli v meste alebo úvahami o tom, ako bozkáva oný fešák z vedľajšej triedy.
Teraz, keď sa už ako tridsiatnička spätne pozriem na svoj život, zdá sa mi ako keby to bol iba vzdialený sen, na ktorý si síce ešte spomínam, ale pomaly sa mi už rozplýva pred očami a neviem, či sa mi to skutočne snívalo, alebo si to už len nahováram po prebudení a o tomto všetkom mi rozprával niekto iný, pričom som to bola skutočne ja. Boli to moje pocity. Boli to moje myšlienky a vrúcne priania. Boli to moje tajné plány. Bol to môj život a moja snaha (pre)žiť.
