reklama

Veľká noc vtedy a teraz alebo aké je to byť dievčaťom na oblievačku

Veľká noc bola odjakživa mojím najnenávidenejším sviatkom spomedzi všetkých, narozdiel od takej Pamiatky zosnulých. Možno to znie morbídne, ale na tú atmosféru vysvietených hrobov, kedy

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

.. aj na ten najopustenejší starý kríž niekto zapáli kahanček a cintorín je vysvietený teplými plamienkami horiacich spomienok jednoducho nič nemá. Je pre mňa tým najautentickejším prejavom lásky ľudskej duše, no to som opäť odbočila od sviatku jari.

Veľkú noc som v detstve neznášala a v dospelosti priam nenávidela. Vtedy - ešte než som sa stala sama sebou a začala nekonečnú procesiu zmenu pohlavia ma zabíjalo to, ako som skrz rolu chlapca, za ktorého ma všetci mali, musela prežívať toto obdobie. V dospelosti zas – potom, čo som mohla byť konečne sama sebou tento sviatok nepretržite zatieňovala smrť môjho otca, ktorý umrel práve počas Veľkonočných sviatkov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Počas prvých rokov života som veľmi neriešila prečo musím ísť oblievať aj ja, hoci som tomu nerozumela, alebo aj áno. Vedela som, že od chlapcov sa to čaká, hoci ním som ja nikdy nebola. Tešila som sa skôr na návštevy tiet a sesterníc, hodovala na švédskych stoloch a zákuskoch a navyše, koho by nepotešili peniaze a sladkosti? Mňa potešili zaiste. Ako som rástla, môj stav duše sa začal meniť a bola som každým rokom viac a viac rozorvaná medzi tým, čo cítim a tým, čo som musela robiť. Závidela som dievčatám, že môžu byť doma a sledovať rozprávky – na maďarskej televízii každoročne dávali rozprávku o hinduistickom bohovi Rámovi a ja prisahám, že do dnešného dňa som tú rozprávku nevidela celú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Závidela som dievčatám, že za nimi chodia chlapci a ich piskot počas toho, ako ich junáci oblievajú. Stalo sa, že som bola vo svojom tichom utrpení zákerná a nahovorila som brata a otca, aby sme na oblievačkách za žiadnu cenu nešetrili vodou, nech z nej len pekne dostanú čo najviac, no na druhej strane ma to zabíjalo, lebo som sa až priveľmi vedela stotožniť s devami, čo sa zo strachu zamykali v izbách a namiesto seba, ako obetných baránkov posielali kúpačom svoje mamy. Aj moja mama patrila medzi týchto baránkov, keďže sa moja malá sestra zakaždým poctivo schovala. Mamu som sa snažila chrániť pred takýmito vodnými jatkami, ale nedalo sa. Mamina je veľmi atraktívna žena a tak sme mali každoročne plno polievačov, nie len z rodiny ale aj spomedzi známych a priateľov. Každý chcel pritom maminu „obdariť“ čo najviac, takže niekoľkonásobné prezliekanie počas dňa bolo minimum a to bývame na južnom Slovensku, kde sa tradícia kúpania vo vode už ani za mojich detských čias veľmi nedodržiavala tak, ako napríklad na východe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy nezabudnem na to, ako príbuzní nečakane vytiahli zo saka vodou naplnené fľaše Okeny a mame pekne pleskli pod sukňu. Tá bola v sekunde premočená hore aj dole, vrátane podlahy a stropu. Táto sila okamihu sa mi navždy živo vpálila do pamäti a neklamem, keď poviem, že som do dnešného dňa som nič podobné nezažila.

Bolo mi ľúto maminy, že sa vždy obetovala za malú dcéru a ľúto aj mňa samej, že som to nemohla byť ja, ktorá tak spravila. Vtedy mi na to povedali: „to sa nedá, si jej syn“. Azda najviac som tŕpla v mužskej spoločnosti, vo chvíľach kedy sa u danej dievčiny zišli chlapi aj chlapci a spustili na chlapskú nôtu ako šport, komu sa ktorá baba páči, či už s niekým chodíme a podobne. Na rozdiel od môjho brata ma to ubíjalo a zakaždým som sa snažila vymaniť zo zovretia týchto chlapských kolektívov a pustiť sa do reči s dievčatami. V prípadoch, kedy sa mi to nepodarilo, som si vymýšľala a spomínala mená mojich dobrých kamarátok zo školy. Spraviť všetko pre to, aby sa mi z danej situácie podarilo vyviaznuť čo najrýchlejšie. Najhoršie boli tieto rozhovory počas puberty, lebo namiesto dievčat, ktoré sme chodili oblievať sa moje oči pásli na chlapcov, ktorí sa u nich zišli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neviem ako, ale nejako som aj toto obdobie prežila a zároveň som sa v mysli preniesla do súčasnosti. Našťastie je tomu už zopár rokov, čo môžem fungovať ako ja. Byť sama sebou a nebyť už viac na ihlách v prítomnosti mojej rodiny. Raz k nám na Veľkú noc prišiel strýco Štefan, dal mi pusu, oblial ma voňavkou a dodal len toľko: „tu máš trochu aj ty, keď je to už raz takto“ a následne sa na mňa potmehúcky usmial tak, ako to robí len on. Vyznie to lacno, ale cítila som, že práve vtedy sa vo mne zcelili všetky krivdy za tie predošlé Veľké noci. Oblial ma strýko, brat môjho zosnulého otca. Spravil to aj za neho, lebo on tu už nebol a do dnešného dňa je to asi tá najemotívnejšia a zároveň najpozitívnejšia spomienka z oblievačky.

Odkedy umrel oci, Veľkú noc doma nedržíme. Ani brat sa k tomuto sviatku veľmi nemá, hoci má doma len dámske osadenstvo. Možno sa to všetko zmení, keď sa aj jemu narodí malé dieťa. možno. Stále sa však niekedy pristaví nejaký zblúdilý príbuzný alebo niečí frajer, čo nám decentne dá po voňavke a tak na chvíľu prevonia každoročné zlé spomienky. Nech už sa môj život vyvíjal akokoľvek, nikdy sme si s týmto sviatkom nejako nevedeli prísť na meno. Ako to tak rátam, za posledných desať rokov som bola na Slovensku počas Veľkej noci asi každé dva roky, keďže sa vždy snažím spakovať čo najďalej z domu a byť preč od epicentra bodavých spomienok. Nejak podobne je to aj s ostatnými členmi rodiny. Raz som v Čechách, rok na to doma, potom u priateľov, potom znova doma a takto na striedačku vystrelím posledné desaťročie až sa prepočítam k terajšej Veľkej noci, kedy po minuloročnom Škótsku nazvyme to „sviatkujem“ doma.

Už len samotná myšlienka tejto skutočnosti mi spôsobovala dlhodobé mdloby, ale ako sa vraví, všetko je na niečo dobré, ako aj môj tohtoročný pobyt doma počas oblievačky. Včera u mojej malej päťročnej princeznej prepukli ovčie kiahne, dostala ich ako sviatočnú výslužku zo škôlky. Okamžite pohotovosť, kde však deti neprijímajú, lebo Slovensko a ani sanitky už nechodia a argumentom bolo neviem čo. Jedine detská pohotovosť na 50 km vzdialenom okresnom meste. Ak človek nemá auto, môže sa rovno pochovať.

Ostaňme pritom, že aj napriek arogantnému a mám na háku postoji zdravotníckeho personálu, lekárka potvrdila naše podozrenie, že sa jedná o ovčie kiahne a hoci neoficiálne, bez lekárskeho nálezu nás odporučila na pohotovostnú lekáreň v meste. Ešte šťastie, že bola len sobota a nie Veľkonočná nedeľa a šťastie, že mala moja mamina tri deti, všetky z nich prekonali kiahne, takže vedela čo robiť a po nádielke liekov z lekárne sa malá vrátila z pohotovosti, kde bola taká nechcená. My si tu dnes na Veľkonočnú nedeľu vesele bodkujeme s tekutým púdrom a zrážame teploty. A prečo tá poznámka, že všetko je na niečo dobré?

Keby by som nebola doma na Veľkú noc, tak by som si nevšimla vyrážky na malej, keďže bola včera v mojej starostlivosti a nasledovali by nočné preteky na pohotovosti a čarovanie so zatvorenými lekárňami. Znova mi život pripomenul, aký je krehký a vzácny a nech sa už deje čokoľvek, bude si plynúť ďalej, bez ohľadu na naše vnútorné procesy alebo nejaké ťažké pocity. Aj keby nás prevalcovali hocaké ťažké chmáry, vždy tu bude niekto, kto bude potrebovať dostávať z našich úsmevov a objatí, namiesto horkých sĺz a pretrpených sviatkov a tak tento rok namiesto dusenia sa vo vlastnej šťave, že musím byť na Slovensku trávim čas rozprávkami a detskými piesonkami z youtube, lebo tento rok je to práve moja malá, čo mi temnotu Veľkej Noci rozžiarila bielymi bodkami.)

Sonya Haraszti

Sonya Haraszti

Bloger 
  • Počet článkov:  67
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Anglické dievča, dievča s minulosťou žijúce v hmlistom Albione.Komplikovaná. Zoznam autorových rubrík:  O mneListy pre nehoNa káveNezaradenéBehind blue eyes

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu