Takto o týždeň ma čaká posledný veľký zákrok po ktorom to už snáď nebudú potoky krvi, iba drobné mláčky a ani táto fyzická bolesť ma teraz netrápi tak, ako toto. Musím prevziať za seba zodpovednosť a prestať sa viktimizovať. Najľahšie je obviňovať druhých, ale pozrieť sa pravde do očí a priznať si vinu, to bolí a veľmi, viac než prebudenie sa na živú ranu cez polku tela. Zlyhala som, predovšetkým ako človek a preto urobím niečo, čo ešte nikdy a z čoho mám zároveň najväčší strach: zatvorím za sebou zadné dvierka. Prišla som do UK s nádejou lepšieho života, s čistou kartou, začať od nuly ako slobodná bytosť, ale za posledné obdobie som namiesto napredovania iba systematicky ničila. Moje srdce, ktoré ma držalo pri živote aj v dobách, kedy som bola zaživa pochovaná v chradnúcom tele a vždy mi vravelo ako správne žiť sa pomiatlo, vnútorný kompas zgebol a nasmeroval si to so mnou priamo do záhuby. Iba láska vie zlomiť srdce aj človeka, ale zároveň len ona vie vyliečiť. Ja som sa stratila niekde na polceste medzi posadnutou snahou byť dokonalou ženou a uháňaním niečoho, čo sa nedá dobehnúť, ak sa sama nerozhodne ostať a už ani neviem kto som, už si iba vedome a systematicky ubližujem, zruinovala som sa vo všetkých smeroch od financií až po medziľudské vzťahy a zašlo to až tak, že pri pohľade na jedlo ma napína a väčšinu času strávim na wc. Dá sa vôbec odísť s mínusom z krajiny kde si ľudia chodia zarobiť? Ja som to dokázala. Dajú sa zmariť všetky príležitosti na úsmev, tým, že lipnem pri jednom ktorému nestojím ani o ten úsmev a potom plačem, že mi ubližujú? Mne to ide. Mrzí ma, že som klamala a sklamala, predovšetkým seba a že som si nechala ubližovať. Po pravde vždy som verila, že moja existencia má význam, aby som dokázala sama sebe, že viem zmeniť svoj život, prispôsobiť svoje telo svojej duši a začať úplne od nuly z jedného dňa na druhý a ukázať svetu, že človek dokáže všetko ak počúva hlas svojho srdca a môže byť šťastný, nemusí počúvať hlas davu a prežívať, ale začať žiť. Keď som sa bála, schovala som sa za svoje meno, aby mi dodalo silu, ale už nevládzem, bojovať vždy a nikdy nekončiaci kruh operácii, čakania, bolesti a zotavovaní.
Som ukňučaná, viem, ale často je to naozaj sakra ťažké, lebo byť ženou v tomto svete je ťažké, ale ženou s minulosťou dvakrát tak náročné a na čo, ak nakoniec aj tak nie som dosť dobrá? Stratila som tu príliš, svoju lásku, dôstojnosť, sebestačnosť a nakoniec UK spojila aj moju rodinu, aby ju ešte viac rozdelila. Viem, že 1 statusom nič nevyriešim, ale po precitnutí a uvedomení sa človek dokáže odraziť a niečo s tými troskami, ktoré nazývam svojím životom urobiť. Dá sa už ísť iba hore, lebo viac sa ušliapať človek už nedá a napredovať, lebo pospiatky stratil zo seba všetko, aby nakoniec skončil ako ľudská handra, ktorá sebou nechá utrieť podlahu a potom plače a prosíka. Vedeli by ste milovať niekoho takého? Lebo ja nie. Musím odpustiť, predovšetkým samej sebe, mrzí ma, že som oklamala chvíľu a nebola dosť odvážna, dusila som až sa zo mňa stal kliešť, ktorý sa násilne prisaje na svojho vyvoleného a nezanecháva za sebou nič iné, len nepríjemné svrbenie a inštinkt zbaviť sa ho. Toto nie som ja. Nie troska, prázdne telo, ktoré žije v závislosti od úsmevu alebo odmietnutia niekoho iného, niekto kto neverí v lásku a nádej a zmieri sa s tým, že taký je život a lepšie to nebude, ja som bojovníčka, vždy som počúvala svoje vnútro bez ohľadu na reakcie okolia, lebo ma to netrápilo, iba vlastné svedomie a oheň v duši, ale práve teraz som až príliš ubolená.. Musím odísť a zahojiť sa, po rokoch prílišného odkrývania svojho vnútra sa ponoriť opäť do seba a venovať sa iba jemu a tomu, čo ma baví. Asi nadišla tá chvíľa prijať ponuku na knihu o dievčati s minulosťou. Tu sú to iba nenaplnené city a obviňovanie, avšak aj napriek tomu stále verím v to, že 1 nenahraditeľný človek je viac než nekonečné množstvo flirtov, že sila pohladenia a objatia sa peniazmi nahradiť nedajú a že pocit domova v hrudi toho druhého sa východnými metódami zmrazovania vnútra a exotickými destináciami vykúpiť nemôžu. Sú to iba dočasné náplaste. Ďakujem za všetko, aj za facky života, lebo po nich vstanem silnejšia a za nehu a lásku, pretože si viem vážiť neopakovateľné pominuteľné momenty. Ďakujem Ti láska, že si vstúpil do môjho života, bez ohľadu na to, čo v ňom po Tvojej absencii ostalo a zo srdca Ti prajem, aby si bol šťastný a milovaný, nech sa opäť u Teba varí pre 2 a Tvoje oči žiaria znova radosťou a neklopia pod ťarchou skrytého smútku. Buď šťastný...nepoznaný, bol si pre mňa najviac.. môj milovaný. Keď som s Tebou, bola som lepším človekom. Ľúbim Ťa. Zbohom. Nech to už teraz dopadne so mnou akokoľvek, takto o týždeň už nebudem tým istým človekom, aj keď som možno teatrálna.
Je koniec tej seba a láskyzahadzujúcej blondínky, ktorá je s tvárou panny orleánskej tým najväčším trpiteľom a manipulátorom zároveň, musím spraviť niečo, čo som doteraz nedokázala a začať si vážiť samú seba a mať sa rada bez ohľadu na svoj zovňajšok, som si to dlžná. Ďakujem vám, ktorí ste pri mne aj napriek mojim psycho stavom, ľúbite a podporujete ma. Bojím sa, veľmi, veľmi, ale do zamrznutého prístavu sa už vplávať nedá, iba odísť než sa loď potopí. Koniec jednej kapitoly. Zajtra ma čaká ďalšie interné a predoperačné vyšetrenie.
