Keďže samostatnú prácu doslova milujú, berú ju aj ako súťaž, kto skôr, lepšie, krajšie, presnejšie, originálnejšie ju samostatne urobí. Pretože to majú radi, dávam im ju častejšie.
Tak napr. stalo sa, že na výtvarnej výchove mali samostatne nakresliť obrázok na zvolenú tému. Pustili sa hneď do práce s plným nasadením, ako to vedia len žiaci s postihnutím. Lenže bol medzi nimi aj nezbedník, ktorý si to chcel uľahčiť :-) ...a čo urobil? ... začal odkresľovať obrázok od svojho spolužiaka. Ten cítil skrivodlivosť, neváhal a hneď vybehol s krikom z lavice, že ...„pán učiteľ, pán učiteľ Andrej J, vlastne Martin mi kradne obrázok“. V tom svojom spravodlivom hneve, od zlosti, radšej roztrhal svoj vlastný obrázok a hodil ho do koša. Ihneď začal kresliť nový, len aby ho nemal rovnaký ako ten „odkresľovač“, aby ten jeho bol znova originál. Doslova neznášajú, ak im niekto, ako to oni hovoria, kradne ich vlastný obrázok. Sú to žiaci s mentálnym postihnutím, ktorí si uvedomujú, že sa deje niečo nesprávne, že sa to nemá, že obrázky sa nemajú kradnúť, že si ich musia, urobiť, nakresliť, každý sám.
Ani oni nepoužívajú slovo plagiátor, plagiát, pretože by ho pravdepodobne ani nevedeli vysloviť. Myslím si, že také slovo ani nepoznajú, nevedia, že také slovo existuje. Napriek tomu ale vedia, že sa to nepatrí. Vedia sa zahanbiť a následne si uvedomia, že to, čo urobili, nie je fér voči ostatným, ktorí si poctivo „odmakajú“ svoj obrázok. Potom sa ospravedlnia, síce tak svojsky, že „pán učiteľ, šak som mu prepáčil“. Viete, oni sú niekedy takí „polepetkovia“. Pozamieňajú si slová, ale to je v poriadku, lebo to vyplýva z ich diagnózy. Nevadí, ja im rozumiem.
Pomohol by som si tu parafrázovaním výroku Petra Osuského, keď reagoval na pani ministerku školstva, ktorá obhajovala svojho straníckeho šéfa – plagiátora - slovami, že vraj „také boli časy“.
Lenže ja si pamätám, tak ako aj Peter Osuský, že ...„boli také časy, že to nešlo“. A boli to napríklad také časy, v ktorých som ja študoval. Sú to presne tie isté časy, kedy ste študovali aj Vy pán kapitán, magister, keďže sme vekovo rovesníci. Veľmi dobre si pamätám, že v tom čase neplatili iné pravidlá ako dnes.
Prosím Vás teda pán kapitán, magister, predseda parlamentu a čo ja viem čo ešte všetko ste, chápu to už aj žiaci s mentálnym postihnutím, že kradnúť, odkresľovať, odpisovať, že skrátka podvádzať sa nemá. Hoci ani oni nepoužívajú to čarovné slovíčko plagiát, tak ako ho nepoužila ani naša známa komisia. Viete, nehnevajte sa na mňa, ale potom slávnom výroku komisie, som na Vás vtedy pozoroval, akýsi záblesk duševného blaha, presne taký, aký majú moji žiaci, keď sa im práca podarí, ale na podstate veci to nič nemení.
Prosím, pochopte to už aj vy.
Skúste sa zahanbiť aspoň tak, ako to dokážu moji žiaci. Ospravedlňte sa, hoci aj takým istým slovíčkom ako sa ospravedlňujú oni. Nevadí, že sa možno popletiete, pozamieňate si slovíčka ako moji žiaci. Nevadí, ja Vám porozumiem.
Ospravedlňte sa všetkým poctivým žiakom, študentom, učiteľom, občanom nášho krásneho Slovenska a odíďte. Ďakujem.
