Docestujeme do virtuálnej reality na parnom stroji?

Naše školstvo sa pomaly prebúdza do 21.storočia a, ako to výstižne v svojej knihe „No future“ charakterizoval Bob Kartous, my sa stále snažíme dostať naše deti do virtuálnej reality na parnom stroji.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Na prahu dospelosti v lete 1989 som sa zúčastnila výmennej praxe v Leningrade. V jedno popoludnie sme navštívili rodinu nášho kamaráta. V dvojizbovom byte sa tiesnilo približne 15 ľudí. Keď sme sa ich pýtali, prečo s tým niečo neurobia, odpovedali, že netreba – majú prísľub, že  do 9 rokov dostanú byt. Nechápala som ako sa dá v takýchto podmienkach 9 rokov čakať,  realita vo vtedajšom Československu bola o niečo znesiteľnejšia. O pár mesiacov sa nastavenie našej spoločnosti vďaka Nežnej revolúcii  radikálne zmenilo. Napriek tomu, že hranice sa otvárali a naša prítomnosť získala nečakané rozmery a možnosti, niektoré oblasti zaspali dobu...

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem prečo mi utkvel v pamäti práve tento zážitok. Možno preto, že som vždy cítila silnú potrebu meniť svet a nečakať, kým niekto urobí potrebné zmeny za mňa. Ubehlo 30 rokov a dnes si ešte s väčšou istotou uvedomujem potrebu meniť veci zdola. Naše školstvo sa pomaly prebúdza do 21.storočia a, ako to výstižne v svojej knihe „No future“ charakterizoval Bob Kartous, my sa stále snažíme dostať naše deti do virtuálnej reality na parnom stroji.

Pred 30 rokmi som sa začala pripravovať na dráhu vedca a najskôr by som nikdy z nej nebola zišla, keby sa do našej rodiny nenarodili dve dcéry. Vďaka nim som začala rozmýšľať o tom, ako sa deti učia a aké dvere im, my dospelí, môžeme otvoriť. Ako každý rodič som prešla dlhú cestu plnú omylov a „zmúdrení“, kým dievčatá nenastúpili do materskej školy a následne do školy. S úľavou som ich odovzdala učiteľom a bola som pripravená odškrtávať si v svojom zozname očakávaní. Život mi však dal nečakanú šancu pochopiť mnohé veci hlbšie. Začala som učiť na základnej škole, čo bola zaujímavá výzva a zároveň veľká zmena oproti univerzitnému prostrediu, v ktorom som sa cítila doma.  Vďaka odvahe riaditeľky a dostatočnej slobode, ktorú som dostala, som sa začala učiť ako ukázať žiakom krásu vedy, fyziky a techniky bez zbytočného memorovania. Postupne sa pridala potreba zmeniť prístup k hodnoteniu a posilňovať hlavne sebahodnotenie a vieru detí v svoje schopnosti, v ktorej sa skrýva seba-vedomie.

Skryť Vypnúť reklamu

Mnohokrát som si uvedomila, že najcennejšie  v našej škole je  prostredie priateľské k zmenám a podporujúci sa kolektív. Významná je aj naša orientácia na komunitný život a environmentálne aktivity. Snažíme sa decká čo najviac zapájať do života v meste, rozmýšľať o tom, čo by sme vedeli zlepšiť a ako upozorniť na problémy, ktoré sú z nášho pohľadu významné. Považujem za dôležité viesť žiakov k aktívnemu občianstvu. Zrejme aj toto sa mi dostalo pod kožu ešte v minulom storočí pri úplne inom nastavení spoločnosti. Dnes však žijeme v dobe covidovej a jednou z najväčších výziev je rozumné nastavenie hraníc medzi digitálnym a „skutočným“ svetom. Vo vzdelávaní sme nastúpili na cestu s názvom „Tvorba vízie digitálnej školy“. Tvoríme akčné plány a odvážne meníme svoje nastavenia. Rozhodli sme sa nečakať kým niekto vymyslí funkčný model nášho školstva pre 21. storočie a dá nám  manuál, aby sme realizovali potrebné zmeny. Učíme sa robiť progresívne zmeny zdola, pokúšame sa o sieťovanie učiteľov a škôl pripravených na náročnú prácu v novom prostredí – chceme sa stať  svetielkami v tuneli, v ktorom sa ocitol náš parný stroj. A rozmýšľame o tom, ako a za čo ho vymeniť.

Jana Šošovičková

Jana Šošovičková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som dušou vedec, tulák-cestovateľ, pozorovateľ, lenivý učiteľ, večný študent a šťastný človek. Môj svet sa skladá z pestrofarebnej mozaiky, kde dôležité miesto majú ľudia, príroda, lozenie po krkahájoch, fyzika, technika, knihy, šach, veselé ponožky ... a potreba meniť svet. Najväčším darom v mojom živote je rodina a hlavne moje dve dcéry, ktoré sa odjakživa učili pozorovaním nášho mikrosveta a napodobňovaním. Vďaka nim som pochopila, že s výchovou treba začať od seba a stále je na čom pracovať. Vďaka nim som sa začala venovať mnohým veciam a nakoniec aj učiť na základnej škole. Spolu s nimi vymýšľame ako urobiť náš život zaujímavejším a veselším a preniesť kus nášho poznania a nadšenia do našej školy a tiež do našej komunity v pôvabnom meste Nová Dubnica. Podpísala by som výrok „ Rob čo ťa baví, uč sa čo nevieš“ Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu