Na prahu dospelosti v lete 1989 som sa zúčastnila výmennej praxe v Leningrade. V jedno popoludnie sme navštívili rodinu nášho kamaráta. V dvojizbovom byte sa tiesnilo približne 15 ľudí. Keď sme sa ich pýtali, prečo s tým niečo neurobia, odpovedali, že netreba – majú prísľub, že do 9 rokov dostanú byt. Nechápala som ako sa dá v takýchto podmienkach 9 rokov čakať, realita vo vtedajšom Československu bola o niečo znesiteľnejšia. O pár mesiacov sa nastavenie našej spoločnosti vďaka Nežnej revolúcii radikálne zmenilo. Napriek tomu, že hranice sa otvárali a naša prítomnosť získala nečakané rozmery a možnosti, niektoré oblasti zaspali dobu...
Neviem prečo mi utkvel v pamäti práve tento zážitok. Možno preto, že som vždy cítila silnú potrebu meniť svet a nečakať, kým niekto urobí potrebné zmeny za mňa. Ubehlo 30 rokov a dnes si ešte s väčšou istotou uvedomujem potrebu meniť veci zdola. Naše školstvo sa pomaly prebúdza do 21.storočia a, ako to výstižne v svojej knihe „No future“ charakterizoval Bob Kartous, my sa stále snažíme dostať naše deti do virtuálnej reality na parnom stroji.
Pred 30 rokmi som sa začala pripravovať na dráhu vedca a najskôr by som nikdy z nej nebola zišla, keby sa do našej rodiny nenarodili dve dcéry. Vďaka nim som začala rozmýšľať o tom, ako sa deti učia a aké dvere im, my dospelí, môžeme otvoriť. Ako každý rodič som prešla dlhú cestu plnú omylov a „zmúdrení“, kým dievčatá nenastúpili do materskej školy a následne do školy. S úľavou som ich odovzdala učiteľom a bola som pripravená odškrtávať si v svojom zozname očakávaní. Život mi však dal nečakanú šancu pochopiť mnohé veci hlbšie. Začala som učiť na základnej škole, čo bola zaujímavá výzva a zároveň veľká zmena oproti univerzitnému prostrediu, v ktorom som sa cítila doma. Vďaka odvahe riaditeľky a dostatočnej slobode, ktorú som dostala, som sa začala učiť ako ukázať žiakom krásu vedy, fyziky a techniky bez zbytočného memorovania. Postupne sa pridala potreba zmeniť prístup k hodnoteniu a posilňovať hlavne sebahodnotenie a vieru detí v svoje schopnosti, v ktorej sa skrýva seba-vedomie.
Mnohokrát som si uvedomila, že najcennejšie v našej škole je prostredie priateľské k zmenám a podporujúci sa kolektív. Významná je aj naša orientácia na komunitný život a environmentálne aktivity. Snažíme sa decká čo najviac zapájať do života v meste, rozmýšľať o tom, čo by sme vedeli zlepšiť a ako upozorniť na problémy, ktoré sú z nášho pohľadu významné. Považujem za dôležité viesť žiakov k aktívnemu občianstvu. Zrejme aj toto sa mi dostalo pod kožu ešte v minulom storočí pri úplne inom nastavení spoločnosti. Dnes však žijeme v dobe covidovej a jednou z najväčších výziev je rozumné nastavenie hraníc medzi digitálnym a „skutočným“ svetom. Vo vzdelávaní sme nastúpili na cestu s názvom „Tvorba vízie digitálnej školy“. Tvoríme akčné plány a odvážne meníme svoje nastavenia. Rozhodli sme sa nečakať kým niekto vymyslí funkčný model nášho školstva pre 21. storočie a dá nám manuál, aby sme realizovali potrebné zmeny. Učíme sa robiť progresívne zmeny zdola, pokúšame sa o sieťovanie učiteľov a škôl pripravených na náročnú prácu v novom prostredí – chceme sa stať svetielkami v tuneli, v ktorom sa ocitol náš parný stroj. A rozmýšľame o tom, ako a za čo ho vymeniť.
